Na kolenách, ale stále mama.
Hospitalizácie sa začali opakovať.Raz, dvakrát… až som si uvedomila, že som bola v nemocnici asi sedemkrát za rok. Kufrík so základnými vecami som už mala takmer pripravený natrvalo.Magnetická rezonancia potvrdila vysunuté driekové platničky. Konečne som mala odpoveď. Lenže odpoveď ešte neznamená riešenie.Čiastočnú úľavu priniesli rehabilitácie a mäkké techniky. Rehabilitačné oddelenie bolo úplne iný svet než moja prvá nočná skúsenosť. Personál sa snažil pomáhať, povzbudzovať, vysvetľovať. Radili mi, akú úľavovú polohu zvoliť doma, keď nebudem môcť spať.
A práve noc bola najťažšia.Akonáhle som si ľahla, bolesť začala pulzovať dolu nohou až k prstom. Neuveriteľná, ostrá, vyčerpávajúca. Spánok sa stal luxusom.
Ak vám môžem poradiť – hýbte sa, pokiaľ bolesť dovolí. Svaly ochabnú rýchlejšie, než si myslíte. A bez cvičení, ktoré sú pri tomto ochorení tak dôležité, sa budete cítiť ešte horšie. Pohyb nie je nepriateľ. Nehybnosť áno.
Napriek snahe sa kolotoč točil ďalej.Pamätám si deň, keď počas návštevných hodín vošla sestra s dramatickým výrazom a za ňou lekár. Strach sa mi okamžite usadil v hrudi. Kaudálna blokáda. Ďalší pokus, ďalšia nádej.Príprava prebiehala priamo na lôžku. Kolená pod seba, pod brucho zrolovaný vankúš, na stolíku mokrý uterák. Chrbát zhrbený ako ježiaca sa mačka. Už len vydržať v tej polohe bolo bolestivé.Na chodbe boli návštevy. Ľudia sa rozprávali. Svet fungoval. A ja som ležala skrútená, čakala, kedy to začne, a nevedela som, či plakať alebo kričať. Bolelo to.O to viac ma bolelo, že zákrok sa napokon nemohol dokončiť – pre starý pád zo schodov a porušenú kostrč.
Ďalšou kapitolou bola ozónoterapia – miniinvazívna ambulantná metóda, pri ktorej sa zmes medicínskeho ozónu a kyslíka aplikuje pod CT kontrolou priamo k postihnutému miestu.Zas niečo, z čoho som mala strach.Keď vstúpite do miestnosti, kde všetko vyzerá ako v kozmickej lodi, necítite pokoj. Cítite očakávanie a obavy. Nebudem klamať – bolelo aj to. Miestami som mala pocit, že odpadnem. Ale robila som všetko pre svoje zdravie. Vydržala som.Niekoľko hodín ma sledovali a potom som išla domov.Mnohým pacientom to pomôže. Ja som zlepšenie necítila.
Kolotoč rehabilitácií, hospitalizácií a návštev neurologickej ambulancie pokračoval. Obstrek za obstrekom. Injekcie. Lieky proti bolesti. Lieky na spánok. A žalúdok, ktorý protestoval.Doma to nebolo ľahšie.Rodina chcela pomôcť. A frustrácia z toho, že nemôže, visela vo vzduchu. Často som plakala do vankúša. Nebola som schopná sa na posteli otočiť, vstať, zapojiť sa do fungovania rodiny. Domácnosť zanedbaná. V práci už dlhodobá peenka. Ja nefunkčná.
Najťažšie boli tiché otázky.Bolesť sa vydržať dá. Telo si časom zvykne. Naučí sa dýchať medzi pulzujúcimi vlnami, naučí sa prežiť noc po noci.Ale smutné oči dieťaťa pri posteli… tie boleli viac než chrbtica.
„Mami, kedy bude dobre?“
A ja som nevedela odpovedať.V tej chvíli som necítila len vlastnú bolesť. Cítila som z nich strach. Ich bezmoc. Ich svet, ktorý sa zrazu zatriasol, pretože mama – tá silná, tá istota – ležala a nevedela vstať.Fyzicky som padala.Ale psychicky som sa lámala pri pohľade na nich.Tieto spomienky nie sú len o chorobe. Sú o vine, bezmoci, strachu, že zlyhávam ako mama.Každá návšteva lekára začínala rovnakou myšlienkou:Toto už určite pomôže. Teraz to príde. Už bude dobre.A keď zlepšenie trvalo len chvíľu, prišlo sklamanie. Naša rodina prežívala. Nežila. Nikto mi nič nevyčítal. No videla som, ako nás to všetko pomaly rozdeľuje.
A práve vtedy sa prvýkrát objavila myšlienka, ktorú som dovtedy od seba odháňala.
Operácia.
Rozhodnutie, ktoré vo mne vyvolávalo strach – ale zároveň aj nádej.
