Pred niekoľkými rokmi, keď som u nej sedel v čakárni, tak sa tam objavila jedna žena. Asi štyridsiatnička, upravená a starostlivo oblečená. Keď prišla tak vzala do ruky telefón a zavolala svojej dcére. Tá keď jej zodvihla, tak na ňu zvýšeným hlasom spustila, že prečo nie je v čakárni, že už tam dávno mala byť. Ďalej jej hovorila že hneď musí prísť a nakoniec jej zavolala taxík.
Ubehlo desať minút. Do čakárne vošlo asi osemnásťročné dievča. Keď som sa na ňu pozrel, tak som videl že má nejakú duševnú chorobu, pravdepodobne schizofréniu.
Ihneď ako prišla, matka ju začala dodrbávať. Stále niečo rozprávala, ani na chvíľu neprestala. Najviac jej vadili dcérine topánky. Vyčítala jej že ich má zablatené, že prečo si ich neočistila, prečo ide v takých špinavých topánkach k psychiatričke.
Naozaj mi jej bolo ľúto. V jednej chvíli mi napadla šialená myšlienka, že by som sa jej zastal. Našťastie som túto myšlienku nepremenil na čin, zahryzol som si do jazyka a ostal som ticho. Vedel som že keby som niečo povedal, tak jej matka by sa do mňa pustila tým najagresívnejším štýlom a že by som proti nej nemal šancu, dopadlo by to pre mňa katastrofálne.
Tak som ticho sedel, počúval som ako matka stále rozpráva dcére že je neporiadna, neschopná... Až nakoniec na mňa prišiel rad a išiel som ku psychiatričke. Potom som išiel po lieky a potom domov. Zlý dojem z matky ktorá sa hrubo správala k dcére, ale zostal.
