Uverejnil som tu na blogu dva články o nich. Tu je odkaz na prvý, v ktorom som sa zameral najmä na fotografie na ktorých je vidieť ako sú píšťalky zdobené. Tu je druhý článok, kde píšem o tom ako sa vyrábajú a je tam aj ukážka mojej hry na drevenej priečnej flaute, ktorú som sám zhotovil.
Samozrejme, keď som vyrábal tie píšťalky, tak som ich chcel predávať. Predával som ich najmä hudobníkom ktorí k nám chodili. (Venoval som sa vtedy výrobe a oprave sláčikových hudobných nástrojov, mali sme priestor v Slovenskom rozhlase, takže občas sa mi podarilo predať nejakú píšťalku nejakému huslistovi, ktorý sa zaujímal o folklór.)
Ja som chcel niečo viac. Lákal ma ÚĽUV (Ústredie ľudovej umeleckej tvorby). Išiel som za nimi, mali vtedy sídlo na Obchodnej ulici. Keď som tam prišiel, videl som že to tam mali podelené tak, že napríklad na ľudové odevy mali jednu kanceláriu, kováčske výrobky druhú a tak ďalej. Zistil som si ktorá kancelária je na pastierske píšťalky a išiel som tam.
Tam sedela jedna pani. Patrila medzi taký ten typ ľudí, ktorí sami nevytvárajú žiadne hodnoty, ale majú funkciu vďaka ktorej od nich závisí, či nejakí ľudia (v tomto prípade výrobcovia píšťaliek) budú mať úspech alebo nie. A títo ľudia sú opití touto svojou mocou.
Napíšem len toľko že od začiatku mi nebola sympatická. Správala sa ku mne veľmi odmerane. Nemala záujem o moje píšťalky a keď som jej jednu ukázal (mal som so sebou jednu na ukážku) tak mi neverila že som ju vyrobil. (Dva krát sa ma spýtala, či som ju naozaj vyrobil ja.) Asi si myslela že som ju niekde ukradol. Asi som podľa jej predstáv nevyzeral ako umelec, ale ako nejaký trhan, ktorý kradne.
Ešte aj teraz po rokoch z toho mám zlý dojem a potreboval som sa z toho vypísať. Bohužiaľ, takýchto ľudí ako tá pani je u nás veľa a takýto ľudia udusia/znechutia mnoho talentov.
