Je máj, Slnko sa nezbedne usmieva pomedzi oblaky z ktorých len pred pár hodinami padal životodarný dážď. Jeho lúče vysúšajú mláky vody v asfalte plnom dier. Za obrubníkmi bujnie nepokosená tráva, kvitne ďatelina. Deti sa hrajú na pieskovisku, či lozia po preliezačkách.
Pán Bunka sedí na lavičke a potmehúdsky sa usmieva. Vedľa si prisadne pani Barličková s vnúčatami a psíkom – bielym špicom na vôdzke.
„Máte krásneho psa.“ Vycerí zuby pán Bunka. „Môžem mu dať kosť?“
„Samozrejme.“ Prikývne pani Barličková.
Pán Bunka z vrecka vyloví guču alobalu, z ktorej vybalí niekoľko kuracích kostí. Jednu z nich dá psovi.
„Tiež som takého mal.“ Povie. „Ale to bolo dávno. Keď som žil v Amerike.“
„Vy ste boli v Amerike?“ Spýta sa ho pani Barličková s údivom.
„Áno.“ Odpovie. „Hoci som ani netušil, ma tam búrka osudu zaveje. Ako mladý študent som bol plný ideálov a odhodlania dať všetku svoju energiu pre blaho vlasti. V škole som mal výborné výsledky, vo voľnom čase som hrával tenis a venoval sa atletike. Športový klub a šport boli pre mňa všetkým. Pod rôznymi pseudonymami som prispieval do novín a časopisov. Okrem toho som bol vynikajúci šachista...“
„Naozaj? Hrali ste šach? Moja suseda Knedličková hrá šach, a je nešťastná že nemá s kým... Zoznámim vás.“
„Teraz už šach nehrávam.“ Mávne pán Bunka rukou. „Ale vtedy som dokázal poraziť každého u nás v klube, a dokonca sa mi raz, v jednom podnikovom zariadení, podarilo v šachu poraziť človeka, ktorý rok predtým vyhral titul majstra republiky. Tieto moje výnimočné schopnosti neunikli pozornosti profesorov, a tak si ma raz jeden z nich vzal stranou a dal mi ponuku ísť na špeciálne školenie do Moskvy.“
Pán Bunka sa nadýchne a pokračuje:
„Po návrate do Československa som istý čas pobudol v Prahe, a spoznal mnohých disidentov, s ktorými sme spolu debatovali a snažili sa nájsť ideálne kontúry pre slobodnú a demokratickú spoločnosť čo príde po osemdesiatom deviatom. Potom som sa vrátil na Slovensko, kde som dostal výborné zamestnanie a služobný byt. Užíval som si života plnými dúškami. Pracoval som s plným nasadením. Po večeroch sme so súdruhmi chodili na večierky či do striptízových klubov, pili sme a debatovali o tom ako našu prácu ešte viac zefektívniť.“
„Potom to prišlo.“ Povedal pán Bunka vážne. „Tlač to interpretovala ako „že som sa stal obeťou spiknutia“, keď u nás vo fabrike zmizol nejaký materiál, a hodili to na mňa, aby ma zdiskreditovali. A ja som musel ujsť za hranice. Nič z toho nie je pravda!“ Zvolal energicky. „Skutočnou príčinou môjho odchodu do zahraničia nebola krádež, ale prísne tajná misia, ktorú som mal, ako v Moskve vyškolený agent vykonať. A tak som zamieril do Spojených štátov amerických, kde na mňa čakali úlohy.“
Pani Barličková na neho pozerala s otvorenými ústami. Úplne stratila hlas.
„Aké úlohy?“ Vyjachtala napokon.
„To je doteraz prísne tajné, a nesmiem to nikomu povedať.“ Odvetil pán Bunka. „Za žiadnych okolností! Ale hovorím vám, hoci mi hlavu vymývali komunizmom a podobnými hlúposťami, ja som tam išiel s jediným cieľom, o ktorom moji školitelia nemali ani tušenia: aby som proti komunizmu bojoval, a prispel k jeho porážke. A preto som hneď po príchode do Ameriky začal pracovať pre tajné služby americké.“
Pri lavičke na ktorej sedeli pán Bunka a pani Barličková, sa objavili ďalšie dve babičky. Rozprávanie ich zaujalo, a tak si prisadli a počúvali.
„Celý život som túžila navštíviť Ameriku, no nikdy sa mi to nesplnilo.“ Povedala jedna z nich. „Ako tam bolo? Rozprávajte.“
„Spojené štáty sú nádherné. Precestoval som ich krížom krážom a mnoho som zažil. Venoval som sa rôznym prácam. V Texase som pracoval na farme ako kovboj. V Skalnatých horách lovil ryby. V Oregone cvičil kone. Podarilo sa mi vycvičiť vynikajúceho závodného žrebca, menom Majkldžejks. Bol by to býval najrýchlejší kôň na svete, ale nanešťastie zahynul pri autohavárii počas presunu na dostihy. Počas pobytu v USA som navštívil Aljašku, kde som poľoval na medvede. Raz som sa dostal do situácie, keď nado mnou stála rozzúrená medvedica a chystala sa ma zabiť, no v poslednej chvíli mi zachránil život môj kamarát zo školenia v Moskve a priateľ vína, pán Bota, s ktorým sme na Aljaške pobudli istý čas, aby sme tam vykonali prísne tajné poslanie!“
„V Amerike som zažil nielen mnoho dobrodružstiev, ale aj veľké lásky. Tú najväčšiu som spoznal v Texase. Bola to Slovenka, ktorá z Československa emigrovala kvôli komunistom. Volala sa Renáta, a bola veľmi krásna. Bohužiaľ, osud nechcel aby sme patrili jeden druhému. Mal som pred ňou aj po nej, ešte mnoho žien. S niektorými mám dokonca nemanželské deti. Pamätám si na vzťah s jednou americkou herečkou, ktorá sa za mňa strašne chcela vydať, a ja som jej ušiel doslova spred oltára. Bol z toho hrozný škandál. Hehe, tá udalosť, to bolo pre americký bulvár riadne žrádlo. (Mal som výstrižky z novín, ale už som ich stratil.) No žiadna z tých žien ma neopantala tak ako „moja“ Renátka. Ona sa, podobne ako ja, napokon vrátila na Slovensko. Dozvedel som sa to, keď mi na prvý sviatok vianočný pošta doručila od nej list. Býva tu, na opačnom konci mesta. Pred niekoľkými rokmi som ju tu navštívil, a ako dar jej priniesol LCD televízor. Občas za ňou zájdem a vždy jej niečo donesiem. Sedávame spolu a spomíname aké to vtedy bolo. Je nám ľúto že sme už príliš starí na to aby sme mohli mať deti.“
Pán Bunka si vzdychol a pokračoval:
„Počas svojho pobytu v Amerike som sa stretol s mnohými významnými americkými politikmi, vrátane Ronalda Reagana. Kvôli mojim znalostiam z moskovského prostredia som mu dal cenné rady, vďaka ktorým sa mu podarilo vyhrať studenú vojnu.“
Jedna z načúvajúcich babičiek odbehla, a po chvíli sa vrátila, nesúc čosi v rukách:
„Pán Bunka, doniesla som vám jablkový koláč na osvieženie. Vy tak krásne rozprávate!“
A naozaj, všetky babičky aj deti, stáli či sedeli okolo neho, a pozorne mu načúvali.
„Vidíte toto tu?“ Spýtal sa pán Bunka, a odhrnul si nohavicu aby na nohe ukázal jazvu po popálení, ktoré si spôsobil keď doma opitý prevrhol variaci sa mastný guláš. „To je od napalmu!“ Zašepkal.
„Pri tom čo som robil išlo neraz o život. Nakoniec ma kvôli mojej práci prenasledovali tajné služby viacerých štátov. Ale o tom prečo to bolo, to by bolo na dlhú debatu, a to sú veci, ktoré vám nemôžem povedať, lebo by vás to mohlo stáť život. Tak som sa radšej stiahol do ústrania, a žil v maringotke, v opustenom kaňone. Mojim jediným spoločníkom bol biely špic, presne taký ako je ten váš.“ A ukázal na psíka pani Barličkovej. „Prenasledovanie mojej osoby zašlo až tak ďaleko, že jedného dňa, keď som sa vrátil domov ku svojej maringotke, našiel som pred ňou svojho psa, ktorý tam bol uviazaný o reťaz, aby ju strážil, zastreleného. Nepochybne to mal byť atentát na mňa, ktorý si nespravodlivo odskákalo moje zviera. Vtedy som si uvedomil že je najvyšší čas zmiznúť. Tak som sa vrátil sem.“
Slnko sa skrylo za mraky, lístie stromov zašumelo. Náhle sa výraz jeho tváre zmenil. Zahľadel sa kamsi do neurčita, oči sa mu rozšírili. Akoby sa niečoho zľakol.
„Musím už ísť...“ Zašepkal vystrašene.
Zdvihol sa a behom niekoľkých sekúnd zmizol ako gáfor.
Po chvíli k babičkám prišiel vážne sa tváriaci pán v stredných rokoch a predstavil sa:
„Dobrý deň. Volám sa pán Šmíd, a hrávam vo Viedni.“
Následne sa začal vypytovať na pána Bunku.
„Viete, toho človeka hľadám kvôli peniazom ktoré mi dlží. Pred niekoľkými mesiacmi som mu zveril Nürnbergera v dosť vysokej hodnote, lebo mi prisľúbil že má kontakty na priekupníkov v Rumunsku, vďaka ktorým ho dokáže výhodne predať.“ Pán Šmíd sa zatváril ustarostene. „Odvtedy sa predo mnou ukrýva a nemôžem ho nikde nájsť.“
