1. ROZVOD ASAP:
Bolo to už dávno pred 20 rokmi. Do advokátskej kancelárie na Františkánoch sa telefonicky objednal na konzultáciu klient, ktorý sa chcel rozviesť. V tom čase som nemal ešte taký právnický inštinkt, a preto som na prvý pohľad nevedel, čo si mám o ňom myslieť. Pamätám si ho ako vysokého štíhleho muža s kútmi na čele. Volal sa Ing. Roman Ž. V čase podania návrhu na rozvod manželstva mal Kristove roky: 33 rokov. Pôsobil na mňa ako typ manažéra. A aj ním bol. Robil ako Slovák v Prahe pre českú pobočku medzinárodnej poradenskej firmy ACCENTURE, ktorá patrí globálne medzi tzv. veľkúpäťku poradenských spoločností. Klient sa chcel rozviesť. Dohodli sme sa na hodinovej odmene 1 000 SKK (33,19 €) a zálohe 5 000 SKK (165,97 €). Ešte aj k rozvodu mal manažérsky prístup. Chcel sa rozviesť ASAP (z anglického as soon as possible: tak rýchlo ako sa dá – poznámka autora). Bol ženatý so Slovenkou, ktorá bola učiteľka, a spolu žili v Prahe. Našiel si priateľku: ako inak, Slovenku,učiteľku, ktorá rovnako žila v českej metropole. Na konzultáciu si priniesol vlastný návrh na rozvod manželstva, v ktorom priznával vysoký mesačný príjem v desiatkach tisíc českých korún a skutočnosť, že na manželku a dieťa nemá čas. V rozvodovom návrhu bol príliš úprimný. Návrh som mu zamietol a napísal vlastný návrh na rozvod manželstva, v ktorom sme neboli ako strana navrhovateľa až tak „brutálne úprimní“. Páčilo sa mi na ňom, že sa na nič nehral, ale v súdnom konaní o rozvode manželstva treba niekedy taktizovať (hlavne čo sa týka výšky výživného). Ešte si pamätám, že predo mnou mal nejakú inú advokátku z Prešova, ale nebol s ňou spokojný, pretože podľa jeho názoru s ním dostatočne nekomunikovala o prípade. Neštandardné bolo, že mi poslal e-mail, v ktorom ma žiadal o „včasnú reakciu“ na jeho e-maily, čo si myslím, že je tak či onak povinnosť advokáta podľa zákona o advokácii.
2. KARIERISTA:
Účastníci konania uzavreli manželstvo po päťročnej známosti a po piatich rokoch manželstva sa im narodil syn. Klient v návrhu na rozvod manželstva, ktorý si sám napísal, uviedol, že je karierista a že uprednostňovanie kariéry pred rodinným životom bolo dôvodom stupňujúcich sa konfliktov medzi manželmi. V roku 2001 sa obidvaja odsťahovali do Prahy. Navrhovateľ nastúpil do pražskej pobočky ACCENTURE a zarábal mesačne 80 000 CZK brutto. Jeho čoskoro exmanželka pracovala ako učiteľka na gymnáziu v Prahe a jej hrubý mesačný príjem bol 14 000 CZK. Citový vzťah manželov úplne ochladol, klient sa odsťahoval od manželky a už 6 mesiacov spolu nežili v spoločnej domácnosti. Klient výslovne uviedol, že „uprednostňuje kariéru pred rodinným životom“. Samozrejme, že takto napísaný návrh na rozvod manželstva som na súd nepustil; návrh som preformuloval a „obrúsil hrany“. V návrhu na rozvod manželstva som uviedol, že účastníci pol roka nežijú v spoločnej domácnosti. Psychické vypätie navrhovateľa, jeho vysoké pracovné zaťaženie a stupňujúce sa konflikty spôsobili situáciu, že manželstvo účastníkov je tak hlboko a trvalo rozvrátené, že už nemôže plniť svoj spoločenský účel. Tým pádom bol naplnený jediný dôvod na rozvod manželstva, ktorý slovenská legislatíva pozná. Ako právnik som riešil aj otázku miestnej príslušnosti súdu na podanie návrhu na rozvod manželstva v kontexte medzinárodného práva súkromného. Odporkyňa si medzičasom zaregistrovala trvalý pobyt v Prahe. Obidvaja účastníci konania boli slovenskí štátni občania, ale žili a pracovali v Českej republike. Podľa medzinárodného práva súkromného a procesného zrušenie manželstva rozvodom sa spravuje právnym poriadkom štátu, občanmi ktorého sú manželia v čase začatia konania. Preto som návrh na rozvod manželstva podal na Okresný súd Prešov. Súd na začiatku konania uznesením ustanovil maloletému synovi ako opatrovníka Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí, ale potom si pravdepodobne sudkyňa uvedomila, že je to zbytočné, a uznesenie zrušila. Samotné rozvodové konanie prebehlo bez väčších problémov. Súd po jednom roku manželstvo účastníkov rozviedol na prvom súdnom pojednávaní. Matka dieťaťa požadovala od otca výživné 10 000 SKK (331,94 €), ktoré nakoniec dostala. Alimenty v tejto výške boli na tie časy a najmä na prešovský okresný súd relatívne vysoké. Pokiaľ ide o styk s maloletým dieťaťom a výšku výživného, súd nemusel autoritatívne rozhodnúť súdnym verdiktom, pretože účastníci konania dospeli k dohode. Súd preto v rozsudku o rozvode manželstva schválil rodičovskú dohodu. Rozsudok súdu o rozvode manželstva nadobudol právoplatnosť dňa 23.03.2006. Rozvod manželstva nebol pre mňa ako advokáta ničím právne zaujímavý: až na výšku príjmu klienta a výšku výživného to bol štandardný proces. V tom čase som bol začínajúci advokát (poldruharočná prax), a preto som rozvody zastupoval častejšie. Po 20 rokoch v advokácii mám pravidlo: 1 rok = 1 rozvod. Klienta som videl na konzultácii dvakrát v živote. Okrem rozvodovej právnej záležitosti sa mi nezveril o svojich rodinných pomeroch: napríklad, či má súrodencov. Na pojednávaní som dokonca ani osobne nebol, zastupovala ma advokátska koncipientka. Preto som zostal z ďalšieho vývoja udalostí šokovaný.
3. TRAGÉDIA:
V jedno ráno som mal telefonát od priateľky klienta. Na obsah telefonického rozhovoru nezabudnem. Stala sa tragédia. Klient išiel autom domov z Prahy do Prešova po diaľnici D1 a pri Liptovskom Mikuláši videl havarované auto pri zvodidlách. Bolo sychravé aprílovépočasie: fúkal silný nárazový vietor a pršalo. Boli znížené podmienky na viditeľnosť. Ľudia z havarovaného auta na neho volali s prosbou o pomoc. On zastavil automobil a vyšiel z vozidla. A to bola jeho osudová chyba. Chcel pomôcť účastníkom nehody. Automobil síce zaparkoval so zapnutými výstražnými svetlami, ale bolo to bezprostredne za zákrutou. Diaľnica D1 pri Liptovskom Mikuláši je známa častými nebezpečnými zákrutami a určitý čas sa špekulovalo, že nespĺňa kritériá diaľničnej komunikácie. Klient vyšiel z auta (myslím, že mal Volkswagen Passat). V tom momente sa spoza zákruty vyrútilo auto,pravdepodobne pri maximálnej povolenej rýchlosti 130 km/hod. Za zníženej viditeľnosti nestihlo včas zareagovať a narazilo do odparkovaného auta. Klient stál v trajektórii medzi obidvoma autami a rýchlo sa približujúce vozidlo ho zmietlo z povrchu vozovky. Bohužiaľ, utrpel devastačné zranenia nezlučiteľné so životom a na mieste bol mŕtvy. Urobil chybu alebo jednoducho nestihol prejsť za zvodidlá. Alkohol u vodiča automobilu, ktorý ho zrazil, zistený nebol. Ten vyšiel z dopravnej nehody bez väčších zranení. Podľa znaleckého posudku súdneho znalca z oblasti dopravy, ak by klient zostal vo svojom vozidle a zavolal telefonicky pomoc, napriek nárazu druhého auta vo vysokej rýchlosti by prežil. Deformačné zóny Volkswagenu Passat boli také, že by pravdepodobne ani neutrpel vážnejšie zranenia. Takto tragicky zahynul pri dopravnej nehode len niečo vyše 100 km od domova. Pri konzultácii s ním ohľadne rozvodu som nadobudol dojem, že je to typ človeka, ktorý chladne a vecne kalkuluje, a ktorý, podľa vlastných slov,uprednostňuje kariéru pred rodinou. Ale v tomto prípade, ktorý sa mu stal osudným, nerozmýšľal logicky, ale srdcom. Zaregistroval volanie o pomoc a chcel pomôcť. Ľudom z havarovaného automobilu (ktorým chcel pomôcť) sa ničnestalo, vodičovi, ktorý ho zrazil, sa nič nestalo a on jediný tragicky zahynul. Všetky informácie som sa dozvedel z telefonátu a neskôr z vyšetrovania dopravnej nehody. Priateľka nebohého klienta mi zatelefonovala, pretože potrebovala originál rozsudku o rozvode manželstva s vyznačenou doložkou právoplatnosti. V tom čase súdy nedoručovali rozsudky elektronicky, ale poštou a právoplatnosť rozsudku bolo potrebné vyznačiť v informačnej kancelárii súdu. Ja som síce rozsudok zo súdu obdržal, ale ešte som nestihol vyznačiť jeho právoplatnosť. S volajúcou som sa dohodol, že to vybavím a že si môže po originál rozsudku prísť o niekoľko dní. Nepovedala mi, či príde sama osobne alebo niekoho pošle. O niekoľko dní zazvonil v kancelárii zvonček. Išiel som otvoriť dvere a zostal som v nemom úžase...
4. DVOJIČKA:
Bol som v šoku. Zostal som ako paralyzovaný. Vo dverách stál môj klient. Ale on bol predsa mŕtvy. Chvíľu som zostal v šoku: naježili sa mi všetky chlpy na tele. Myslel som si, že je to duch. To nie je možné, hádam to nie je nejaký nemiestny kanadský žart. So smrťou sa nezahráva. Dotyčný si všimol, že som sa zľakol. „Vám to nepovedali?“ „Čo také?“, zmohol som sa na niekoľkoslabičnú odpoveď. „Ja som jeho brat. My sme boli jednovaječné dvojičky.“ Aha. S prihliadnutím na okolnosti som si vydýchol. Boli fyzicky úplne identickí. Ja som žiadny rozdiel nevidel. Odovzdal som dvojčaťu rozsudok o rozvode manželstva jeho nebohého brata. V priebehu niekoľkých mesiacov zaniklo jeho manželstvo aj jeho fyzická existencia. Smutné. Ten človek mal celý život pred sebou. A ukončila ho banálna, ale tragická autonehoda. Jedna chyba urobená v strese, časovej tiesni a snahe pomôcť. Brat klienta sa mi ešte ospravedlnil, že mi spôsobili šok a že ma dopredu telefonicky neupozornili, že sú dvojičky. Ja som mu odpovedal, že je to v poriadku a vyjadril som mu úprimnú sústrasť k tragickej smrti jeho brata. Rozlúčili sme sa. Ja som prišiel o klienta. Ale on prišiel o brata, jednovaječnú dvojičku, s ktorou pravdepodobne mal od malička silné emocionálne puto. Napriek tomu, že smútok nedal najavo, muselo to byť pre neho hrozné. Človek, aj keby chcel, takýto príbeh s tragickým koncom nevymyslí. Bohužiaľ, tragické príbehy píše niekedy sám život.
