Teraz však musí rýchlo a natrvalo odísť do zabudnutia.
Patrilo k môjmu detstvu. Vtedy som ho pokladal za perfektný zdroj zážitkov a zábavy. Celý rok som sa tešil na „deň U“ keď na ceste pred našim domom zastalo nákladné auto s nápisom „Západoslovenské uhoľné sklady“. Vystúpil z neho pán v montérkach a zaklopal na naše dvere.
„Dobrý deň, pani. Som tu s tým uhlím, čo ste si objednali. Tridsať metrov prvotriedneho ostravského orecha. Kde vám to vysypem?“. Skoro vždy nasledoval vyľakaný pohľad mojej mami. „Hneď tamto, ako vždy. Len preboha ešte chvíľu počkajte.“ Kým veľké auto cúvalo do nášho úzkeho dvora, mama v chvate spratala bielizeň, ktorá sa sušila na šnúrach a pozatvárala okná na celom dome. Vždy to akoby zázrakom stihla tesne predtým, ako nastala chvíľa, na ktorú som sa tešil najviac.
Auto zastalo, ozval sa hrkotavý zvuk, korba z uhlím sa začala postupne dvíhať, až v jednej chvíli sa všetko uhlie s rachotom zosunulo dolu na betónovú plochu nášho dvora. Zdvihol sa nepredstaviteľne veľký čierny kúdol prachu a trvalo niekoľko minút, kým sa vzduch opäť vyčistil. Všetko vôkol bolo pokryté jemnou čiernou vrstvou a vchod do dvora bol zatarasený obrovskou čiernou kopou. Ak by v tej chvíli chcel niekto k nám prísť na návštevu, musel by na tú kopu najskôr vyliezť a potom z nej zliezť. Len tak sa dalo dostať na druhú stranu, k našim vchodovým dverám.
Bolo treba zobrať lopatu, fúrik a uhlie poodvážať do pivnice. Môj otec si vtedy zvykol neplánovane zobrať deň dovolenky. Hrozná akcia, ale odmenou bolo to, že sme mali celú zimu v dome pekne teplučko. A ja som mal aj ďalšiu zábavku. Veľmi rád som sa v tom uhlí v pivnici prehrabával a hľadal som v ňom pyrit a síru. A občas som aj niečo zaujímavé našiel. Dodnes mám tú zbierku ukrytú u rodičov na tajnom mieste, ktoré okrem mňa nikto iný nepozná.
Boli časy, keď takýmto spôsobom kúrilo nezanedbateľné množstvo domácností. A veru, to obdobie nebolo krátke. Ľudia si už veľmi dávno všimli, že ten „čudný čierny kameň“ horí a je v porovnaní s drevom oveľa výhrevnejší. Skutočne hviezdnym obdobím uhlia bolo storočie pary a potom storočie elektriny, kedy sa „čierne zlato“ stalo na viac ako dvesto rokov dominantným zdrojom energie v priemysle a v doprave. A teda aj zdrojom bohatstva a pokroku. Ľudia si však veľmi rýchlo začali uvedomovať aj druhú stranu mince. Štipľavý dym, smog, popolček, kyslé dažde, respiračné ochorenia.
Najškodlivejšia vlastnosť uhlia, ktorou je produkcia skleníkového plynu – oxidu uhličitého, zostala dlho nepovšimnutá a podceňovaná. Pritom u uhlia je pomer medzi množstvom vyprodukovaného CO2 a množstvom získanej energie v porovnaní s napríklad so zemným plynom alebo ropou najhorší. Výroba energie z uhlia sa v súčasnosti podieľa na celkových emisiách skleníkových plynov až takmer 25 percentami. Uhlie sa teda javí ako ideálny kandidát pre dosiahnutie „rýchlej výhry“ pri brzdení rozbehnutej klimatickej zmeny.
Z technického hľadiska rozlúčke s uhlím nič nebráni. V súčasnosti už existujú oveľa čistejšie zdroje energie, pri ktorých v poslednom čase začínajú víťaziť aj ekonomické argumenty. Investorom sa už neoplatí investovať do výroby elektriny z uhlia, pretože náklady pri alternatívnych technológiách sú nižšie. Keď sa započítajú aj okamžité výhody zo zmenšeného počtu pacientov trpiacich rôznymi respiračnými ochoreniami, vychádza, že odklon od uhlia by mal byť zaujímavý aj pre vlády, pri plánovaní rozpočtov ich krajín.
No nie je to až také jednoznačné. Pre mnoho krajín je uhlie strategickou surovinou a zdrojom ich príjmov. Príkladom môže byť Austrália, u ktorej príjmy z vývozu uhlia do zahraničia predstavujú významnú časť zdrojov pre štátny rozpočet. V iných krajinách je výroba elektriny z uhlia dominantným spôsobom získavania energie a ich uhoľné elektrárne zďaleka nie sú na konci svojej životnosti. V Európe k takýmto krajinám patrí Nemecko, Poľsko a aj Česko. Zastaviť takto rozbehnuté a navzájom zreťazené priemyselné a energetické systémy bude veľmi ťažké.
Úspechom by bolo, ak by sa aspoň podarilo zabrzdiť stavbu nových uhoľných elektrární a otváranie nových baní. V tejto súvislosti treba pozorne sledovať vývoj situácie v Číne. Tá má v pláne v najbližších rokoch sprevádzkovať desiatky nových uhoľných elektrární. Pritom len nedávno sa jej najvyšší politickí predstavitelia zaviazali stať sa uhlíkovo neutrálnou krajinou do roku 2060.
Slovensko je vďaka Jaslovským Bohuniciam, Mochovciam a Gabčíkovu na tom celkom dobre. Keď skončíme uhlím poháňanú prevádzku v elektrárňach v Novákoch a Vojanoch a vyriešime alternatívne palivo vo veľkých mestských teplárňach a výrobných podnikoch, budeme jednou z mála európskych krajín s nulovými emisiami pochádzajúcimi z uhlia.
Kým tento problém nevyriešia aj ostatné krajiny, bude množstvo CO2 v atmosfére pochádzajúce zo spaľovania uhlia stúpať. Skoncovanie s uhlím sa preto pre celý svet stáva úlohou číslo jedna. Tak teda: „Milé uhlie, ďakujeme Ti za všetko dobré, čo si človeku v minulosti prinieslo. Teraz však už je čas odísť. Už tu čakajú iní pomocníci, ktorí Ťa nahradia. Zbohom.“
Ak sa dostatočne skoro rozhodneme urobiť to, čo je naozaj účinné, zmenu klímy určite spomalíme a neskôr aj zastavíme.
Niektoré zo spomenutých súvislostí Vám teraz ukážem s pomocou unikátneho klimatického simulátora En-ROADS. Zameriam sa na otázku, čo by s terajším nepriaznivým vývojom teploty urobilo zníženie alebo úplné zastavenie používania uhlia v energetike a v priemysle.
