Nedávno sme sa zo správ dozvedeli, že v dohľadnom čase môže vyhynúť až milión živočíšnych a rastlinných druhov. A aby toho nebolo málo, OSN avizuje, že ešte tento rok sa postupne dozvieme pravdu o stave pôdy, lesov, oceánov a polárnych oblastí.
Vo viacerých článkoch ktoré som k tejto téme čítal, bolo zdôraznené, že akcia sa očakáva od terajšej generácie. Ak to nevyriešime my (ľudia v produktívnom veku od 20 do 60 rokov), postavíme už aj dnešné deti do role štatistov bez reálnej možnosti udalosti zvrátiť. Pre mňa je to jednoznačná výzva k akcii. Treba s tým niečo robiť. Ale kde mám začať?
Už na prvý pohľad to vyzerá ako riadne zamotané klbko. V hre je veľa záujmových skupín a každá rieši tento rébus na inom mieste a vlastným spôsobom. Každá má svoju pravdu a vie, prečo robí to, čo robí.
Vedci sú z istého pohľadu „za vodou“. Realizujú sa v oblasti, ktorá ich baví, a môžu si s čistým svedomím povedať, že urobili a robia pre záchranu tohto sveta veľa. Analyzujú stav, upozorňujú na hroziace riziká a naznačujú možné riešenia. Ale väčšinu času sú ponorení do svojich výskumov a my laici im len ťažko rozumieme.
Politici. V poslednej dobe akosi vymizli skutoční lídri formátu Churchilla, Reagana, Tchatcherovej, Gándhiho,... Takí, čo vedeli ľuďom odovzdať víziu budúcnosti, ale aj nepríjemné posolstvá. Namiesto toho tu máme vodcov rozmýšľajúcich v prítomnosti, ktorí sú schopní nasľubovať svojim voličom čokoľvek. Vodcov (či skôr vedúcich), ktorí sú až príliš ovplyvňovaní záujmami najbohatšej vrstvy. Pravdu o skutočnom stave vecí sa od nich tak ľahko nedozvieme. Politici však sú tam kde sú, vďaka nám. Máme tých, ktorých sme si zvolili.
Firmy a nadnárodné spoločnosti. Žeby hlavní vinníci terajšieho zlého stavu nášho životného prostredia? To sú predsa tí, ktorí vymýšľajú a vyrábajú tovary a služby s cieľom zarobiť a zbohatnúť. Míňajú na to zdroje našej planéty a prispievajú k vytváraniu všadeprítomného odpadu. A s pomocou reklamy robia všetko preto, aby nás, „nevinných“ spotrebiteľov, namotali na kúpu toho, čo v skutočnosti ani nepotrebujeme. Nemyslím si to. Väčšina z nich férovo podniká podľa pravidiel voľného trhu. Aj vďaka nim dosiahla naša civilizácia terajšiu vysokú technologickú úroveň.
My ostatní. Žijeme svoj život. Máme svoje sny a problémy. Angažujeme sa v tom, čo pokladáme za dôležité. Vo „veľkých veciach“ sa veľakrát spoliehame na politikov, vedcov a aj na firmy a podnikateľov. Pritom tušíme, že by sme až tak nemali. Nie všetky rozhodnutia politikov sú pre nás prospešné. Nie všetky tovary a služby, ktoré si kupujeme, sú zdravé a ekologické. Nemáme však čas, energiu a ani chuť to riešiť. Stíhame si aspoň na nefungujúce veci zašomrať alebo si o nich zažartovať.
Vrátim sa k požiadavke, ktorá prišla od vedcov. Aby sme zabránili katastrofickým zmenám nášho životného prostredia, musíme začať teraz hneď rázne konať. Riešime teda „krízový stav“ a „záchranu planéty“. Čo s tým ?
Skúsme sa inšpirovať deťmi. Deti sú schopné pustiť sa do čohokoľvek, čo si zaumienia. Vedia sa zamerať sa na podstatu veci a neriešiť jej nedôležité aspekty. A vidia veci jasne. Také, aké naozaj sú. Ako chalanisko z cisárových nových šiat. Detský pohľad na svet. Podľa mňa fungujúca metóda.
Svätá vec. Ako to súvisí s témou? Pre mňa je to niečo, čo svojou dôležitosťou presahuje bežné rámce. Niečo, čo svojou zložitosťou a rozsiahlosťou presahuje človeka a niečo, čo je nespochybniteľné. Väčšina „svätých vecí“ je daná „zhora“, ale z mojej skúsenosti reálne fungujú tie, ktoré pochádzajú z človeka samotného. Tie, ktoré sú odrazom jeho vnútorného presvedčenia. Každá „svätá vec“ musí byť založená na čistých úmysloch a etike. Vyhlásiť niečo za svoju „svätú vec“ je ťažké. Znamená to, že tejto veci budem odteraz venovať svoj čas, úsilie, energiu. A budem ju mať na pamäti pri každom ďalšom kroku.
Z môjho pohľadu je kľúč k splneniu požiadaviek vedcov v prvom rade v každom z nás. Až potom v tých ostatných. S využitím nástrojov ako sú „svätá vec“ a „detský pohľad na svet“ sa veci dajú hýbať správnym smerom.
Riešenie začína u mňa. Chcem počúvať vedcov a pochopiť, čo mi chcú povedať. Musím tlačiť na politikov, aby problémy reálne riešili a pripomínať im, čo je v danej chvíli dôležité. Je len na mne, čo si kúpim a čo nekúpim. Ja sa rozhodujem, ako a kam pocestujem na dovolenku. Je len na mojom rozhodnutí, aký príklad dám svojim deťom a svojmu okoliu.
Na mne záleží, ako sa teraz rozhodnem.
