Dozvedeli sme sa, že do Košíc príde maďarské vojsko, lebo Košice budú patriť Maďarsku. Mne to bolo jedno, ale nie mojim rodičom, ktorí mali starostí plnú hlavu. Mňa zaujímalo len to, kedy a kade vojsko vpochoduje. Neskoršie sa rozchýrilo, že na ich čele, na bielom koni príde aj admirál Horthy. Na toho koňa som bol veľmi zvedavý, lebo sa jeho farba veľmi zdôrazňovala. Prečo, neviem ani dnes. Samozrejme, že som tam musel byť.
Ulicu lemovali ľudia, ktorí vykrikovali rôzne heslá. Niektoré som si zapamätal: Mident vissza! (Všetko naspäť!); Magyar Lengyel határ! (Maďarsko - poľské hranice!); Éljen a nagy Magyarország (Nech žije veľké Maďarsko!) a iné. Mňa viac zaujímal pohľad na delá, na jazdcov a na vojenskú techniku. Vojaci pochodovali usporiadane. Žiadny kladný alebo záporný priamy kontakt medzi nimi a obyvateľstvom môj zrak nezaznamenal. Krik ľudí narastal, keď sa blížil jazdec na bielom koni. Horthy! Nieslo sa od úst k ústam. Mne to bolo jedno, lebo nič zvláštneho som na tom starom pánovi nevidel. Aj kôň pod ním bol celkom obyčajný belák. Vojaci prichádzali niekoľko dní a tak som mal o zábavu postarané.
Nadšenie ovládlo aj niektorých našich susedov. Pred príchodom Maďarov sme s nimi hovorili väčšinou po slovensky, ale aj po maďarsky. Podľa toho, v akom jazyku sa konala predchádzajúca konverzácia. Teraz došlo k prudkej zmene. Ak som na ulici pred nimi prehovoril po slovensky, hneď ma upozornili: „Magyarországon magyarul!" (V Maďarsku po maďarsky!"). Že naša rodina sa týchto pokynov nedržala, to som už napísal v inom článočku. Dnes keď si na tie udalosti spomínam, tak mám zo spomienok aj poučenie, že názory ľudí sa môžu veľmi rýchlo meniť.
Pár dní uplynulo, možno ani nie, len mne sa to tak možno zdalo. Bol to niektorý z prvých dní po príchode maďarského vojska. Jedno popoludnie som išiel so svojou mamičkou do mesta so zámerom kúpiť mi u Baťu topánky. Mamka mala obavy, či nám topánky predajú ešte za „české" koruny, alebo si ich budeme musieť zameniť na „pengő". Koruny sa oficiálne zamieňali v pomere sedem ku jednej.
Naše prekvapenie po vstupe do predajne bolo nepríjemné, lebo bolo tu veľmi veľa zákazníkov - samí maďarskí dôstojníci. Kupovali topánky všetkého druhu aj bez ich vyskúšania a nie len jeden pár. Pamätám si, že jeden z dôstojníkov ukázal na mňa prstom a povedal: "Dva páry asi takej veľkosti, ako pre tohto chlapčeka. Brali zaradom všetko, pánske, dámske aj detské topánky. My sme sa k topánkam pre mňa ani nedostali. Podobne to bolo aj v iných obchodoch, napríklad textilných. Našu snahu niečo kúpiť sme odložili bokom na neskoršie dni. Mamka nevedela pochopiť, že čo sa deje. Poznamenala, že aspoň si zatiaľ zameníme korunky za maďarské pengő.
Z nákupu o pár dní tiež nebolo nič. Zásoby československého tovaru sa veľmi rýchle vypredali, nový sa objednával v maďarskej materskej zemi. Maďarský tovar bol veľmi drahý a ceny v obchodoch skokom narástli. Neviem o koľko, ale naši susedia stratili všetko promaďarské nadšenie. A keď aj všetky vedúce miesta na verených úradoch začali obsadzovať Maďari prichádzajúci z materskej zeme, nespokojnosť ešte viac vzrástla. Dôvodom bolo chovanie sa „Aňášov", ako sa Maďarom z dolnej zeme hovorilo (anya = matka), lebo veľmi často dávali najavo svoju nadriadenosť. Hodnotenie novej situácie a nálady domáceho maďarského obyvateľstva veľmi trefne vyjadrila stručná veta: „ Minden drága vissza Prága!" (Všetko je drahé, naspäť Praha!)
Samozrejme, neušlo to pozornosti Aňášov. Keď sa k tomu pridružila aj nespokojnosť domácich s prejavmi pre nich nezvyklej spoločenskej hierarchie, Aňáši začali domácich nazývať „ Felvidéky komunisták" (Horniacki komunisti). S komunizmom to samozrejme nemalo nič spoločného. Československá demokracia bola v príkrom rozpore s maďarskými, takmer feudálnymi spoločenskými pomermi a tak jej prívrženci boli označovaní ako komunisti.
Ako príklad poslúži príhoda v električke, ktorou som sa raz viezol aj s mojim otcom. Nastúpila nejaká pani, miest na sedenie nebolo. Otec, ako slušne vychovaný muž, vstal a ponúkol jej miesto so slovami: „Sadnite si pani!" Miesto poďakovania sa mu dostalo odpovede: „No dovoľte! Ja som pani veľkomožná!" Otec sa usmial a odpovedal: „Prepáčte, ale nemáte to napísané na čele." A sadol si naspäť. Pani spustila príval slov aj s poznámkami na Horniakov. Môj ocko sa na ňu s úsmevom pozeral, čo ju ešte viac rozčúlilo. Možno dobre, že sme čoskoro museli vystúpiť, lebo kto vie, ako by sa to bolo skončilo.
Ako si ľudia zvykli na nové pomery, to neviem, lebo sme Košice po Vianociach opustili a hľadali si nový domov na Slovensku. Vrátili sme sa až po vojne. Naši susedia nás vítali po slovensky a keď prišla reč na roky okupácie, nemali na ne vo svojich spomienkach ani pár dobrých slov.
