Smutné výročie elektrárne A-1

A-1 bola veľmi zložitým a na obsluhu náročným zariadením. Bola nádejným svetovým prototypom. Palivom bol prírodný urán, predpokladalo sa, že v budúcnosti v malom množstve, ale zaujímavom na výrobu plutónia palivom bude aj ochudobnený urán. Palivo sa vymieňalo počas prevádzky sádzacím strojom, čo ešte aj do dnešných dní je na iných typoch len výnimočne realizované. Výmena sa uskutočňovala po jednom palivovom článku v intervale niekoľkých aj desiatok hodín v závislosti od výkonu a stave vyhorenia paliva v aktívnej zóne. Ak by k výmene nedošlo, reaktor by sa sám od seba zastavil a v dôsledku zmených pomerov v aktívnej zóne by bolo možné jeho uvedenie do prevádzky asi za tri dni. Hovorilo sme tomu „reaktor padol do jódovej jamy". (Návštevy, často aj z najvyšších miest, sa nás niekedy pýtali, kde máme tú jamu do ktorej reaktor padá. Mali sme z toho dobrú zábavu.)
K havárii došlo takto:
V osudný deň dielňa montáže palivových článkov nedostala ráno avízo, že bude potrebná výmena paliva. Preto sa pracovalo na montáži uránových prútov. Pre prípad výmeny boli pripravené len spodné časti - palivové kazety, ktorých kompletná montáž vyžadovala ešte hodinu - dve práce. V reaktorovej sále ale nebol ani jediný zmontovaný palivový článok, hoci obsluha mala vyžadovať dodávku, lebo predpis hovoril o rezerve dvoch kusov. Asi hodinu pre koncom pracovnej doby prišiel z velína príkaz na výmenu. Obsluha sádzacieho stroja tlmočila príkaz do montážnej dielne, ktorá pristúpila k okamžitému skladaniu celého článku.
Treba tu spomenúť, že montážnici pracovali na jednu smenu a strata spoja z elektrárne domov po pracovnom čase znamenala ostať v elektrárni až do večera. Nie div, že sa snažili článok zmontovať čo najskôr.
Ako naschvál, monáž narazila na problém - jednotlivé časti sa do seba nedali úplne zasunúť. Po márnych pokusoch, po rozobraní sa zistilo, že v palivovej kazete je „čosi". Po vytiahnutí sa ukázalo, že je to vrecúško. Vrecúško bolo natrhnuté a sypal sa z neho silikagel. Časť zrniek sa vysypala aj do kazety. Čo bolo vidieť voľným okom, to vysali vysávačom a montáž dokončili. Nenapadlo ich, že časť zrniek sa mohla zachytiť aj v nižších častiach kazety. o probléme pri montáži nikoho neiformovali.
Zmontovaný článok sa dopravil do reaktorovej sály a hneď sa pristúpilo k výmene. Pri výmene mal byť prítomný inžinier z velína, lebo výmena sa považovala za veľmi zodpovednú činnosť. Mal však iné „starosti", do reaktorovej sály nešiel.
Počas výmeny sa povinne musel sledovať vzrast teploty plynu za palivovým článkom. Operátor okamžite zbadal veľkú anomáliu - neuveriteľne rýchly nárast teploty plynu na výstupe z článku. Pretože sa to doteraz nikdy nestalo, neuveril ani on, ani ďaľší z prevádzky meraciemu prístroju, nezastavil zasúvanie článku, ale ručne prepol na iný merač. Táto operácia nie je rýchla, trvá pár sekúnd a zatiaľ teploty stúpli tak, že sa urán v článku roztavil, prepálil aj kanál nádoby s ťažkou vodou a havária bola neodvrátiteľná.
Bol z toho súd. Ako súd konštatoval, došlo k reťazovej postupnosti ľudských chýb. Zlyhal ľudský faktor, nie technika. Keby hocikto v tejto reťazi zasiahol, k havárii nemuselo dôjsť. Velín mal hlásiť pravdepodobnosť skorej výmeny, obsluha výmeny mala požadovať rezervu, montážna dielňa mala sledovať stav hotových článkov, mala hlásiť závadu na článku, v reaktorovej sále mal pri výmene byť zodpovedný inžinier, na velíne mali uveriť, že merací teplomer ukazuje dobre, operátor mal okamžite havarijne odstaviť reaktor. Neviem kto mal najväčší podiel viny, nie som sudca, bol som len svedok a expert. Proces ukončila všeobecná amnestia. Napriek tomu jeden z reťaze obvinených požiadal o vyslovenie názoru súdu. Vyjadrenie súdu bolo „vinný". Ostatní o vyjadrenie nepožiadali.
Poslednou otázkou, ktorou sa ani súd zvlášť nezaoberal bolo: ako sa vrecúško so silikagelom dostalo do kazety s palivom. Vyšetrovateľ to zistil. Pri posudzovaní viny dotyčného vyšetrovateľ konštatoval, že to síce bol úmysel, ale nie zámer niekoho, alebo niečo poškodiť.
Zaoberal som sa známymi haváriami jadrových elektrární. Všetky, prakticky bez výnimky, boli spôsobené porušením prevádzkových predpisov, rutinérstvom a prehnanou vierou, že sa nič nemôže stať. Podiel technológie na haváriách je minimálny a spočíva len v zložitosti zariadenia a následnej náročnosti na obsluhu. Aj to však hovorí o tom, že obsluhy neboli na dostatočnej úrovni, alebo podľahli vonkajším tlakom a preto porušili predpisy. Poučme sa a nezabudnime.