Prvý máme v pláne vodný mlyn v Jelke. Nechcem však nasávať letopočty, skôr sa pozrieť, v akom stave pamiatka je, či žije a kto sa o ňu stará. Mlyn je po rekonštrukcii v dobrom stave, prostredie je malebné, ale exponáty, ktoré ležia okolo (staré poľnohospodárske stroje), pôsobia mŕtvo a strateno. Interpretácia je postavená najmä na písomných dokumentoch, ich čítanie však nie je žiadnym vzrušujúcim zážitkom. Iba raz za čas (štuknutím elektrického spínača) sa roztočí mlynské koleso.
Sprievodca mlyna je tichý, dáva informácie trošku priskúpo – možno to je však jazykom, po slovensky veľmi nehovorí. Veľa sa od neho nedozvieme, ale už viem, že mlyn patrí pod vlastivedné múzeum v Galante a že strážcu platí obecný úrad.
Keď zazrieme na ceste z Jelky cez Nové Osady v kútiku oka mihnúť sa čosi, čo považujem v prvom okamihu za trafostanicu a uvedomím si, že je čímsi výnimočná, už sme o pár sto metrov ďalej. A tak na voľnej ceste s pomocou slnka, ktoré nás tlačí naspäť, cúvame.
Krásna malá stavba s rukopisom 50-tych rokov, z ktorej sa vykľuje požiarna zbrojnica, je tak útla, až sa divím. Vnútri je zatvorená požiarna striekačka a stavbu korunujú úžasné stĺpiky.
V mlyne v Tomášikove robí sprievodcu už 15 rokov Jozef Sarkány. S trpezlivosťou opakovane predstavuje históriu mlyna, spojenú s jeho vlastnými spomienkami, pozná kontext, vie ukázať veci okolo. Najprv popíše technológiu, až potom začne o osude mlyna. A príbeh mlyna a jeho záchrany je pre mňa dôležitejší ako vysvetlenie, odkiaľ sa sypalo a kde sa mlelo zrno. Rozpráva o tom, ako si ako chlapec pamätá, čo sa dialo, ako v polovici 60-tych rokoch zakázali mlieť, ako bol mlyn skladom a nie mlynom a potom sa jeho majitelia Maticovci presťahovali do dediny, ako ho v r. 1982 opravili, ako nestačia peniaze zo vstupného, ako nedávno vymieňali nosné agatové koly, pretože mlyn sa pri každej väčšej návšteve húpal...
To, čo u nás zatiaľ vedia predať len máloktorí správcovia sú príbehy pamiatok. Dôležitá nie je len stavebno-technická podstata, ale život a vrstvy histórie, spojené s pamätihodnosťami. Pre ľudí môže byť dôležité, prečo pamiatka vznikla, prečo sa stala pamiatkou, prečo pre niekoho má a pre iného nemá hodnotu a ako to vypovedá o spoločnosti.
Keď si chcú chlapi odfotiť mlyn z vody a stopnú si okoloidúci motorový čln, narazia na pilóty, ktoré predtým tvorili hať a stratia nad člnom kontrolu. Hlavný fotograf nezabúda fotiť a pritom jedným pádlom priťahuje k brehu. Na brehu si rodiny a partie kamarátov spravili krásno – hrajú na harmoniku, vychutnávajú červené víno, lovia ryby a ani nezbadali malú drámu.
Nakoniec čln prirazí a my odchádzame hľadať prečerpávaciu stanicu. Pred Patincami jej niet, tak skúšame za Patincami. V zákrute nám zrazu udrie do očí červený komín. Stanica pôsobí z diaľky i zblízka ako malý architektonický šperk a detská hračka zároveň. Nesmierne sa teším z tvaroslovných prvkov, vyrezávaných krokiev a jednoduchého ornamentu na sokle komína. Šikmé slniečko nám kreslí krásne tiene.
Správca, ktorého sme našli vo Virte, nemá čas zbehnúť s nami a odomknúť nám parné stroje, ktoré sa nachádzajú dnu (tak pridávam čiernobielu fotku, ktorú sme spravili kedysi ako študenti cez okno...).
K tehlovej, kompozične a štýlovo dokonalej stanici je o to väčšímkontrastom stanica vzdialená niekoľko desiatok metrov, odkazujúca na 80– te, možno 90 - te roky minulého storočia. Je sivá, hranatá a nudná. Nie je ani len takáškaredá, aby bola aspoň trochu krásna.
Ľudia na hrádzi nám poradia ďalšiu prečerpávačku pri Kolárove. Ideme ďalej a s malým zablúdením sa ocitneme pred ďalšou prečerpávacou stanicou (postavené pred vojnou či po vojne?).
Prichádzame do Kameničnej, kde vľavo od cesty opäť zbadáme komín. Tá radosť z objavu je možno ešte väčšia, ako pri Patinciach, lebo o tomto sme nevedeli. Navyše do druhej prečerpávačky sa dostaneme, lebo jeden sused nás vezme za druhým, ktorý má kľúče i čas. Parné stroje sú vizuálne vo výbornom stave, nechýbajú štítky a dokumentácia – zastal tu čas. Na kanále sú dokonca vráta, ktoré vraj krstil v roku 1856 sám cisár František Jozef – len dva roky po rozhodnutí odvádzať vnútorné vody zo Žitného ostrova.
Je zázrak, že obe stavby stoja, že sa ich správa povodia rozhodla nezbúrať, že sa dokonca našli peniaze na opravu strechy jednej z nich. Ale škoda, že čímsi tak krásnym sa Slovenský vodohospodársky podnik na svojom webe neprezentuje. Odchádzame do Bratislavy a cestou míňame ďalšie krásne objekty - železničné hradlá, majere, poľnohospodárske sklady...
Technické pamiatky akoby boli u nás zakliate. Nie raz som sa stretla s informáciou, že Technické múzeum v Košiciach odmietlo prevziať pamiatky do svojej správy alebo že Piamatkový úrad roky váha s ich zápisom. Dôvody sú rôzne: raz sú pamiatky príliš mladé, raz pristaré a už schátrané; raz sú českej proveniencie, raz zase vyrobené z miestnych zdrojov a tým nehodnotné. Ak na pamiatkovom úrade niet človeka, ktorý by sa v technických pamiatkach vôbec vyznal, ako ich môže táto inštitúcia chrániť?Nádherné stavby a technológie, odtlačky svojej doby v meste či krajine prežívajú zázrakom – veď často ich nechránia ani pamiatkári a historici . A tam, kde tlačia developeri, je ich prežitie otázne.
