Pozerám sa na svet a nechávam sa inšpirovať. Zoznam autorových rubrík: Bratislava, Samospráva, Verejné priestory, Trendy v riadení a rozvoji, Pamiatky a interpretácia, Občianska participácia, Fotky, Reflexie, Pekné chvíle, Mobilita, Architektúra
Po piatich rokoch znovu v Holandsku - tá istá krajina, to isté more, ten istý hotelík na pobreží. Ale dve veci sú dnes iné: vystupujem tu na konferencii Walk 21 a pre niekoho banálne, no pre mňa dôležité - už tretí rok jazdím temer denne na bicykli. Spolu s foťákom v ruke mi to otvára cestu k holandským zázrakom...
Niekedy namiesto do neba pozerám pod nohy. Vidím tam toho viac než dosť...
Včera ráno som si prečítala článok, v ktorom sa hovorí o návrhu na zúženie minimálnej šírky chodníka. Dnes ráno som poslala ministrovi Kaliňákovi niekoľko otázok.
Žlté, zelené, červené, modré, strieborné i čierne. V Bratislave je ich niekoľko tisíc a mohli by vyzerať veselo a čisto. Vyzerajú však otrasne - sú zničené, spálené, rozbité a preplnené, niekedy dokonca nebezpečné. Niekde zavadzajú, inde zase chýbajú a tak sa stávajú smetným košom naše ulice a námestia.
Myslím, že robí veľa vecí, v ťažkých podmienkach a za málo peňazí. Nerobí však jednu vec, ktorú od nej ako človek, ktorý chodí po Bratislave pešo, očakávam.
Našla som fajn let a lacný hotelík priamo v centre. Mala som izbu na piatom poschodí a terasu dva razy tak veľkú a navyše bez príplatku za špičkové východy slnka.
Na hrádzi je nuda, povedala mi Elka, keď som ju volala na bicykel. Nuda? Keď pozriem dolu prúdom, vidím miesta, ktoré sme prešli na biku v Maďarsku; pri pohľade nahor za obzorom tuším Passau, odkiaľ sme v júli vyrážali dole Dunajom. Ale tá moja hrádza, to je hlavne ten kusisko za mostom Apollo až k Danubiane s krajinou, kde sa každú chvíľu všetko mení...
Bezdomovci a študáci. Cez obed manažérky so šalátmi v plastových krabiciach, poobede oteckovia či celé rodiny s deťmi. Zaláskované dvojice a pubertálne spoločenstvá. Tancujúce a žonglujúce subkultúrky v pohybe, ktorým stačí kus slnka a trávy vedľa lavičkových pozorovateľov. Ľudia na korčuliach a s barlami, na vozíkoch a s vozíkmi. Tých všetkých stretávam v bratislavských parkoch a záhradách...
Už som si zvykla, že na bratislavskej stanici na Mlynských nivách možno vidieť vnútri na poschodí autobus, ale to lietadlo som v Banskej Bystrici naozaj nečakala...
Mnohí z nás ani netušia, ako ľahko sa dá presedieť k hlbšiemu pochopeniu vecí...
Ani som nevedela, že mamy s vozíkmi sú také dôležité. Keď som minulý týždeň volala mestskú políciu kvôli autám, blokujúcim chodník, dozvedela som sa, že keď medzerou medzi autom a domom prejde mamička s vozíkom, autá sa neodťahujú. Znamená to, že vozíčkári či mamy s kočíkom pre dvojičky nemajú asi šancu... Ale priznajme si, treba ich vôbec brať do úvahy? A potrebujeme vôbec nejakých vozíčkárov na uliciach? Alebo dokonca chodcov? Podstatné je, aby sme mali kde zaparkovať...
Takto to v Bratislave vyzerá s preferenciou hromadnej dopravy - o preferencii peších ani nehovorím....
Kamenné námestie v Bratislave patrí medzi moje obľúbené skanzeny. Priznám sa, že som už na ňom vyplieskala stovky fotiek. Ale keby som sa minulý týždeň nezúčastnila zaujímavej prednášky, možno by som ani nevedela pomenovať všetky tie hodnoty, ktoré sa na ňom koncentrujú... Aby sa stali aspoň trochu zrozumiteľnými aj pre ostatných, navrhujem pripraviť na Kamennom námestí náučný chodník. Možno bude výborným východiskom pre kultivovanie diskusie o tom, čo s námestím ďalej...
