Pred týždňom sme stihli bežky, dnes nás čakajú kamaráti lezci na svojej chatke a tak (potom, čo zaparkujeme auto) ideme peši. Okolo kaplnky,
okolo starej školy, ktorú založil a v ktorej v rokoch 1930 - 1931 učil Fraňo Kráľ, známy knižkami Jano či Čenkovej deti. Dnes je krásna budova opustená. V oknách ešte vlajú záclony, za školou nájdete staré drevené záchodky, v sade nepooberané jabĺčka...
Oproti Zochovej chate pred pár rokmi pribudlo detské ihrisko a po ňom aj prekážková dráha. Niektoré úseky sú dosť náročné a s deťmi sa tam dá krásne vyblázniť.
Odoláme nástrahám viedenskej kávy na Zochovej chate alebo grogu v kolibe (aspoň dočasne) a spustíme sa k starému kúpalisku, kde majú svoju chatku modranskí lezci. Z tohto strategického miesta sa dá vyraziť na viaceré strany - na rozhľadňu na Veľkej Homoli, na Čermákovu lúku a ďalej na Vysokú, nadol do Modry alebo na Zámčisko. A ak je sneh, samozrejme na lyžiarsky svah...
Odbočka k Zámčisku začína po krátkom stúpaní zjazdovkou pri Tisových skalách, tvoriacich hranicu medzi lúkou a lesom. Trochu pripomínajú skaly na Troch jazdcoch; ľahko si je domyslieť rozoklané tváre a postavy a začať deťom vymýšľať rozprávky.
Neprší, ale sneh sa topí a vo vlhkom vzduchu počuť len tichučké cupotanie kvapiek, ktoré sa zrážajú na stromoch: akoby sa nebo potilo. Stromy sa mi schovávajú v oblakoch a v šere napriek tomu, že je biely deň. Nevadí mi to, veď každým krokom sa vynárajú ostrejšie...
Je tajomno a ticho, len občas sa v tom čierno-bielom svete vylúpne živá farba - hrdzavé lístie bukov, nebeská modrá na pozadí Panenky Márie (vraj sa o miesto nazývalo Bildi, podľa obrázka...)
Ožili pramene, na ceste stoja mláky - zvyšky snehu sa topia priamo pred očami.
Po trištvrtehodine sa na modrú značku napojí žltá a pred nami je vrchol Zámčiska, tajomného oblého vrchu, obkrúženého niekoľkometrovými valmi veľkomoravského osídlenia, pravdepodobne z 9. storočia (podľa niektorých prameňov osídlením ešte spred Veľkej Moravy). Prvýkrát som tu bola, keď bolo všetko zelené - ale či je jeseň alebo jar, vždy mám pocit, aký som zažila na pravekej írskej Tare - vedomie, že tu pred stovkami rokov niekto žil a menil túto krajinu...
Ktovie, čo bolo kedysi na skalách, pri ktorých je dnes ohnisko - oltár? zhromaždisko?
Ja som tu našla len malú preliačeninu ako napájadlo pre vtáčiky.
K zvuku padajúcich kvapiek sa pridal ešte jeden zvuk - frngajúce sýkorky. Akokoľvek sa snažím znehybnieť, stále mám pocit, že mi preletujú tesne za chrbtom, dokonca cítim prievan, ako za mnou prefrngávajú. Nakoniec sa mi podarí horko - ťažko jednu odfotiť...
Nad skalami uprostred hradiska nájdete krásny výhľad - pod vami sú len príkre svahy, prudko spadajúce do údolia. Pri výhľade je pekná mapa s historickými objektmi. Je to lepšie ako porastová mapa, ktorá tam bola ešte pred rokom, ale zatiaľ tu niet ani slova o Zámčisku samotnom.
Tento výhľad milujem. Ja viem, teraz je zahmlený, ale za pekného počasia, to je jedno či na jar, v lete či v zime - uvidíte doďaleka - od Modry cez Vinosad k Pezinku a niekedy až k Bratislave. Miesto bolo vraj také strategické, že tu ešte v 14. storočí sídlila vojenská posádka, ktorá kontrolovala cesty v úseku Pezinok - Častá na vzdialenosť 15 - 20 kilometrov...
A takto sa nadol pozerá za tmy a fotí bez statívu - siluety stromov a postáv, červené svetlo čelovky, svetlá žiara osídlenia pod Karpatami...
Ak už deti nevládzu, možno sa vrátiť na Zošku a dať si horúci čaj alebo iné nápoje,
ale ak sa vám ešte chce kráčať, po modrej možno pekne zbehnúť do Harmónie a odtiaľ pešo či autobusom do Modry, kde tí, čo majú chuť na výborné torty zakotvia v cukrárni Sweet Coffee Bar a tí čo, sa chcú aj najesť alebo dať si dobré víno sa zastavia U Ludvika alebo U richtára. Sivú a chladnú farebnosť zimného dňa tak večer doplnia teplé tóny...
