Jednoducho som vystúpila z vlaku a v prvej chvíli sa mi zdalo, že som sa ocitla v začarovanej krajine papierových hláv. Mamina s bábom na rukách, zaspávajúci chlapík na drevenej lavici; kamošky, ktoré si na cestu do mesta obliekli parádne šaty...Zrazu som mala pocit, že aj ja si chcem počkať. Že sa už neponáhľam, lebo mláčky farieb z vitráže, presvietenej slnkom, pamätné tabule a ožívajúce postavy stoja za zdržanie sa.
A tak som sa na chvíľu pridala k tomuto zvláštnemu spoločenstvu, kde sa ľudia vynárali z lúčov svetla,
kde agenti vkladali šifrované správy do tajných schránok a iní agenti ich čítali;
Bolo to miesto, kde niektorým vlasy vstávali dupkom,
a kde vás hypnotizovali muži v ušiankach
alebo ženy s priezračnými akvamarínovými očami...
Za ten pocit výnimočnej chvíle ďakujem bystrickým výtvarníkom:
