Zabudnutí ľudia
Keď naše staré žiguli narazí na prvé jamy po tankoch, Čupa sa preberie a alkohol nealkohol, sadá za volant. Zrejme tadiaľto išiel stokrát, každú jamu pozná a my si po zničenej asfaltke fičíme neuveriteľnou rýchlosťou, takže trochu stiahneme ten sklz.
Vraciam sa z Abcházska do Gruzínska a opäť prechádzam cez most na rieke Inguri. Všetci chcú papiere, aj Abcházci, aj Gruzínci - potvrdenie kde som bola, čo som robila; našťastie ma čaká na druhej strane ďalší šofér - Slava - a tomu sa podarí vojakov presvedčiť, že papier jednoducho nemám. Pred nami je cesta do Kutaisi, do mesta, ktoré leží jednou svojou polovičkou v Európe a druhou v Ázii. Čakajú ma tu noví ľudia, nová práca.
Počas konfliktu v rokoch 1992 - 1993 odišlo z Abcházska do Gruzínskavyše 200 000 Gruzíncov. V malom, niekoľkomiliónovom Gruzínsku bolotreba v krátkom čase nájsť miesta, kde utečencov dať a tak tisíce ľudíumiestnili do škôlok, na štadióny, do nemocníc či hotelov, často podľavzorca jedna rodina - jedna miestnosť.
Vysídlenci vo vlastnej krajine, zabudnutí ľudia majú zvláštne označenie - všetci ich tu nazývajú IDPs. Títo ľudia - "internally displaced persons" museli nedobrovoľne opustiť svoje domovy z obavy predvojnovým konfliktom či pred inou hrozbou násilia, ale neprekročili pritommedzinárodne uznávané štátne hranice.
Ich potrebám, problémom a bolestiam sa venuje Kultúrno - humanitárny fond Suchumi; silná organizácia, ktorá funguje už od r. 1997. Počúvam riaditeľku Alu, ako hovorí o traumatizovaných mužoch, ktorí nepadli vo vojne, ale museli utiecť a nesú si so sebou povojnový syndróm často tak silný, že niektorí z nich prestali rozprávať. Zodpovednosť riešiť situáciu ostáva na ženách; v rodinách vysídlencov sa často možno stretnúť s nezamestnanosťou, domácim násilím či rozpadajúcimi sa rodinnými vzťahmi, keď ženy hľadajú prácu v zahraničí, aby uživili rodinu a opúšťajú deti... Dnes sa k týmto predošlým problémom pridal ďalší: od r. 2005 sa začali mnohé zo zariadení, kde vysídlenci žijú, privatizovať a ľudia a často celé komunity sa tak ocitajú druhýkrát "na ulici". Tam, kde privatizér zaplatí dosť, dostanú peniaze, ktoré stačia na zabezpečenie nového bývania, ale tam, kde je peňazí málo sa komunity rozpadajú a z ľudí sa stávajú bezdomovci. Apatia, ľahostajnosť, neschopnosť postarať sa o seba či ťažké fyzické a psychické traumy u vysídlencov, ale aj prehadzovanie problému ako horúceho zemiaka a často minimálna podpora zo strany vlády - to sú najväčšie problémy, ktorým čelia organizácie, ktoré s IDPs pracujú.
Je zaujímavé, že tie najsilnejšie organizácie, ktorés utečencami pracujú, založili a vedú ženy, ktoré zažili útek na vlastnejkoži. Alina organizácia sa venuje neuveriteľnej palete vecí - od humanitárnej pomoci a terapie pre vysídlencov cez medializáciu problémov IDPs až k ochrane práv žien - vysídlenkýň či k podpore ich podnikania.
V Kutaisi práve kvôli vysídlencom temer niet voľných hotelov, ubytovať sa možno v penziónoch - rodinných domoch. Aj ja sa do jedného takéto dostanem; je celý presiaknutý cesnakom a kôprom a vyprážanými syrovými plackami chačapuri, tak z neho aspoň na chvíľku utekám do mesta. Mám z neho úplne iný pocit ako zo Suchumi, vládne tu zvláštna zmes hrubosti a zdobnosti; ľahký biely štýl Suchumi vystriedal robustnejší, ornamentálny a honosný štýl Kutaisi. Vidím ho dokonca aj na strope izby, keď si večer ľahnem: nad hlavou mi visí ťažká štuková šľahačka, navyše sýtobelasá. A toto vraj kedysi bývalo mesto kráľov; tu sa kedysi rozprestierala Kolchida, zem zlatého rúna ...
Celý deň pracujeme na vízii, na hodnotách, na strategických cieľoch, rozprávame o udržateľnosti organizácie. Znovu sa potvrdzuje, že pri strategickom plánovaní je rovnako ako výsledný plán dôležitý aj proces, vzájomný dialóg a vylaďovanie. A vylaďovania treba veľa, lebo sa rozpráva aj gruzínsky, aj anglicky aj rusky...
Obedujeme s výhľadom na rieku a Ala s Meri mi roprávajú o problémoch, ktorým čelia; o kultúre v západnej Gruzii, kdeešte muži beztrestne unášajú dievčatá, aby ich zneuctilia tak ich získali za manželky. Hovoria o Nane, ktorá tu pracujea ktorej uniesli dcérku i o Eleane, ktorej sa stalo to isté. A ajkeď rodičia prídu po svoje dieťa, dievčatá už odmietajú odísť: "Čo by som robila?Ako by na mňa ľudia pozerali?"
Tbilisi v pohybe
V Tbilisi ma čaká malý a príjemný rodinný hotel, v ktorom som už spala; starý tbiliský dom v tichej ulici s výhľadom na mesto, ktorý patrí Poliakovi z tretej generácie, Michalovi.
Dnes sú u neho traja Poliaci z ambasády, evidentne vyslanciekonomických záujmov, dnes tu, zajtra v Baku, pozajtra v Jerevane... atrochu lenivo a nezáväzne debatíme o bezpečných témach, ako sú poľskémuzikály a slovenské pivo.
Miša určuje ako tamadu najstaršieho Piotra, ten ale nepozná krásu a kvetnatosť toastov, odbavuje všetko jednou vetou a tak to Miša vynahradí prípitkom na všetkých Poliakov, ktorí žili v iných krajinách a nechali tam svoje odtlačky, tak ako Michalov starý otec, ktorý učil v Petrohrade cárske deti hudbu a v Tbilisi založil konzervatórium...
Zrazu to vo vzduchu zaiskrí, niekto povie niečo, čo nemal, dvaja Poliaci sa hádajú a Piotr so stisnutými perami hovorí akože pokojne, no tak, chlapci no tak, nechajte to, ona všetkému rozumie... Hej, vidím , že sa tu robí veľký biznis, že si tu celý svet podáva kľučky, že sa tu parceluje a lobuje, že ešte je z čoho rozdávať a že pomaly aj tu sa chystá boom a pravidlá nie sú, alebo sú také pre našich... Ale všetko stíchne, upokojí sa a Miša prednesie ďalší prípitok na všetkých Poliakov, ktorí v Gruzínsku žijú a našli tu krásne ženy...
Ráno opäť vybieham do ulíc, nechám sa niesť ľuďmi na Rustaveliho bulvári, vnímam stavebný ruch, predavačov semienok, jasajúce klaksóny, zlatého jazdca na Námestí slobody... Oproti mne pochodujú študenti s bieločervenými zástavami na pleciach, demonštrujú, pretože ich chcú zlúčiť s inou univerzitou a to všetko kvôli lukratívnym budovám, kde doteraz sídlili. Sledujem ich až ku kancelárii parlamentu a tam ma zastavia policajti v belasých košeliach s gestom: nefotiť. V tom momente širokým oblúkom prichádza vládne auto s prezidentom, policajtov je množstvo, vytláčajú ľudí z námestia, kým sa prezident nedostane do budovy...
V meste sa stretávam s Marinou z Kaukazského inštitútu, ktorý ako think tank spracúva správy z politickej a sociálnej oblasti aj pre medzinárodné inštitúcie. Prechádzame okolo budovy so zlatou tabuľou s nápisom "Ministerstvo preriešenie konfliktov". "Čo robí takéto ministerstvo?", pozriem sa spýtavo na Marinu a ona pozrie úkosomna mňa "Nič".
Nie je to jednoduché. Aj keď sa podľa medzinárodných organizácií už tisíce vysídlencov vrátilo do Abcházska, zvyšní zostávajú ako horúci problém. Začať sa o nich seriózne starať by znamenalo akceptovať, že sa už do Abcházska nemajú vrátiť. To všetko sa deje v čase, keď je ekonomická situácia v Gruzínsku neľahká, keď sa prezident Saakašvili snaží dostať krajinu do NATO a keď sa Rusko pohráva so svojimi raketami.
Z pevnosti Narikali (áno, to je tá, ktorá sa spája s príbehom zradcov) pozeráme zhora na turbulentné Tbilisi a diskutujeme o príbuznostiach a odlišnostiach našich krajín, až kým nie je čas na ďalšie stretnutie.
Julia je zakladateľkou organizácie Consent, ktorá združuje vysídlené ženy. Už niekoľko rokov sa jej darí pracovať, získavať zdroje a priťahovať mladých, aj teraz tu pri mne v kruhu sedia popri starších a vážnejších aj študenti či puberťáci. Počúvam o ich práci a o tom, ako sa snažia prelomiť ľahostajnosť a liečiť dlhoročné traumy, ako chodia do škôl a využívajú Forum Theatre. David, ktorý zažil vojnu v Abcházsku rozpráva o tréningoch a interaktívnych hodinách, ktoré uskutočňuje; na to, ako utekal z očamčirského regiónu nechce ani pomyslieť. Po pravom boku sa oň opiera jeho žena - mladučká, krásna, s gazelími očami....
Ideme do kaviarne, na stoloch nádherné farebné limonády, zelená, fialková, ostrožltá takmer ako z románu Belie sa plachta osamelá. Jane, ktorá študuje v USA, bystrá a ambiciózna, pozrie na mňa dychtivo detskými očamia hovorí, "Vieš, v Amerike budem môcť lepšie využiť svoj potenciál." a ja rozmýšľam, kde som už tú vetu počula...no v Amerike, jasne!
O čom som nevedela...
Večer trávim s Michalovou ženou Cisanou, dôstojnou a ticho krásnou. Nachystá mi šalát, veľmi jednoduchý, ale husto posypaný aromatickou zmesou byliniek - bazalkou, feniklom, kôprom, petržlenom, Michal mi zavarí čaj a ujedá z bielych čerešní, ktoré ležia predo mnou na procelánovej miske.
"Myslíš, že to bude niekedy ako predtým?" spytujem sa Cisany na túžbu, ktorá skryto i otvorene rezonovala na posledných stretnutiach s vysídlencami, túžbu po návrate domov - do Abcházska. Možno je to kvôli mojej ruštine, možno kvôli tomu, nad čím Cisana rozmýšľa, ale moju otázku nevztiahne na spoločné fungovanie Abcházcov a Gruzíncov, ale na Gruzíncov a na Rusov. Na chvíľu odíde a vráti sa s knihou s krátkym nadpisom: 9. apríl, opatrne listuje, niektoré stránky naschvál zadržiava v dlani, aby som ich nevidela a ja sa prvý krát dozvedám o tragédii, ktorá sa odohrala v r. 1989 na Rustaveliho bulvári, tam, kde som sa dnes pokojne prechádzala. Rozpráva mi o demonštrácii, nesenej možno tou istou vlnou, ktorá niesla v tomto čase demonštrácie v Nemecku, Maďarsku či u nás; rozpráva o dievčatách a ženách, ktoré ubili ruskí vojaci pri potláčaní demonštrácie lopatkami... "To sa nedá zabudnúť," hovorí mi a ja som úplne ticho, viem, už to nebude ako predtým...
V júli tohto roku som na pozvanie organizácie Consiliation Resources pracovne navštívila Abcházsko a Gruzínsko. Videla som obe krajiny a počúvala príbehy ľudí z oboch strán. Bola som v oboch zemiach príliš krátko na to, aby som ich dôkladne spoznala a mnohé pohľady, o ktorých píšem sú mojimi subjektívnými názormi. O jednom som však aj po takomto krátkom čase presvedčená: o význame mimovládnych organizácií, ktoré ako v Abcházsku, tak v Gruzínsku robia veci, na ktoré vláda či verejný sektor vo všeobecnosti zabúdajú alebo sa im vedome vyhýbajú.
Tbiliská radnica. Policajti nestrážili len prezidenta,strážili aj všetky verejné budovy. Pôsobilo to trošku stiesňujúco.
Vládna budova - akoby z oka vypadla Domu Sovietov zo Suchumi
Ulice sú živé, hlučné, rušné; kto je tu prvý krát, môže mať pocit, že sa všetci pletú pod nohy všetkým. A do toho samozrejme autá všade na chodníku.
Ak si obrázok otočíte, po gruzínsky je na ňom napísané: "Tbiliské vodárne". Ale z tejto strany sa krajšie leskol...
Mesto sa rozhodlo podporiť v Starom meste rozvojové projekty. V paxi to vyzerá tak, že sa začalo z okraja Starého mesta odhrýzať a vo vnútri sa živo prestavuje. Ktovie, ako bude všetko vyzerať o pár rokov?
Toto je pekná ulička, ale od nových múrov po nové kľučky je všetko vykuchané, originálna je asi len uličná čiara a šírka parcely... Krumlovskí pamiatkári to nazývajú pomalou smrťou pamiatky.
A potom to dopadne tak, že sa budú na nové budovy navliekať obrazy pôvodnej architektúry...
Ale predsa ostáva ešte dosť vecí, ktoré možno v Tbilisi obdivovať, napríklad tolerantnosť Starého mesta: v tesnej blízkosti pravoslávne kostoly, synagóga i mešita...
Známe sírne kúpele
No a na záver niečo úplne obyčajné ...
a trochu neobyčajné - svitanie z výšky niekoľko tisíc metrov :-)
