Za rozbitými ulicami mesta a poslednými bigboardami sa predo mnou otvára vysoké letné nebo, predbúrková obloha či pavučiny cirrov. Asfaltová cesta je skoro rovná a tak je na mne, aké tempo nasadím, kde sa zastavím...





Na jar sú stromy v lužnom lese podstlané cesnakom medvedím a svahy hrádze fialové šalviou.


Niekto si chce len tak posedieť

a niekto experimentuje...



Sú ľudia, ktorí sa radšej pridajú k víkendovému davu (o týpkoch v bufetoch by sa dala napísať celá sociologická štúdia)

a niekto je radšej osamelým jazdcom...



Pocit voľnosti nemusí prísť len vtedy, keď vysadnete na chrbát koňa, alebo sa hodíte do vody.



Na hrádzi nie sú bariéry a je na vás, ako sa do toho opriete a kam sa vyberiete...


Letná hrádza je vstupenkou k jazerám a lúkam,

na ktorých môžete pozorovať stovky malých i veľkých umeleckých diel:









Len návraty na rovnaké miesta ukazujú, ako plynie čas...



Jarná zeleň sa v lete stáva ostrejšou a sýtejšou

a na jeseň žltne a červenie, neskôr sivie, chladne a mizne...






Ľahunké vážky zmieta vietor do olovenej vody a zdá sa, ako by už všetko malo navždy ostať bezfarebné,


ale potom zažiaria sochy v Danubiane,

zelené oziminy,

a zimná obloha s nezvyčajnými farbami.



Keď napadne prvý sneh, vietor a mráz reže do hĺbky pľúc,

a večerné farby sa stávajú ešte brilantnejšími.



Nuda na hrádzi? Nie, nie sú tu karpatské zjazdy, pri ktorých idú človeku ruky odpadnúť či stúpaky, keď vám to trhá pľúca... Je tu nebo od obzoru po obzor a medzitým pocit - "to be on the road" ...