Skackáš, šantíš, skáčeš do mlák či cez potoky; každý pohyb nohou je hrou, každý krok je objavom, aj keď sa pritom učíš padať a vstávať...
Vytočiť pätu, rozbehnúť sa dopredu,
pretancovať ulicou, tak bezstarostne...
Ideš prvý krát do školy
a prvý krát do sprievodu, naučiť sa zoradiť krok s inými a mávať...
Ruky za chrbát a vystrieť - ako v škole, tak v gombíkovej vojne...
Od povinností a pravidiel unikáš k farebným ponožkám a šnúrkam. Čierne a biele podľa nálady, rozviazané či chýbajúce. Z pohodlnosti? Na protest?
Keď sa krok predlžuje, dôležité je byť iným, nestáť v zákryte, radšej provokovať.
Ale aj v tej snahe odlíšiť sa vytváraš nové uniformy a opakuješ opakované...
Učíš sa udržiavať tradície a smer, ale aj obchádzať prekážky..
Revoltu a voľnosť strieda konvenčnosť či elegancia. Minisukne a róby,
ihličky a žabky len vytvárajú vizuálnu kulisu ku krokom, ktoré priťahujú pozornosť.
Hrubé podrážky nesú slečnu z bufetu s desaťcentimetrovými nechtami (ktoré si schovávam niekedy na budúce). Má ich preto, aby sa jej ľahšie kráčalo? Aby dočiahla na svojho frajera? Aby zaujala?
Páni sa takouto módou netrápia: ku chôdzi stačia botasky a primerane chlapté nohy,
prípadne iná klasika: vyšlapané mokasíny s bielymi froté ponožkami a vínovočervenými teplákmi.
Ale nájdu sa aj mužské nohy s prudkou eleganciou...
Na prechode na chvíľu zastali gumáky; tie slovenské čierne
sa len trochu íšia od litovských zelenohnedých.
Sebaisto sa hýbu baganče, zimné čižmy i čierne poltopánky...
ktoré prichádzajú vtedy, keď sa niekomu kráti krok alebo keď mu dochádzajú sily... Sú to kroky s váhou a zodpovednosťou mužov v konkrétnej roli. Možno majú prešlapané celé ulice a poznajú ich podľa dlažby, tak ako ich poznal Sam Elánius...
Občas nevládzeš,
alebo jednoducho nemôžeš...
a inokedy sa hýbeš, pretože cítiš, že kým sa hýbeš, ešte držíš kabelku, obedár a život v hrsti.
To boli časy, kým nás držali za ruku, aby sme nevbehli pod auto
kým si nás prehadzovali a hovorili nebež a stoj a ponáhľaj sa a poď sem,
kým nás niekto potreboval alebo sa o nás staral.
Kráčaš preč
a keď už nemôžeš vyskočiť, pobehnúť a zatancovať si, aspoň pozeráš na iných a hovoríš si: môcť tak ešte raz...
P.S. Tieto fotky venujem všetkým, ktorí kráčajú denne Bratislavou.
