Po sychravom vetre a prvom snehu, ktorý nás zastihol minulý rok o tomto čase v Nízkych Tatrách užili sme si teraz neskutočne belasé počasie so zlatým a červeným plameňom bukov, javorov, smrekovcov a planých čerešní. Prešli sme podhorie Kremnických vrchov, Králickú tiesňavu so 7 metrovým vodopádom i kusisko hrebeňa. Zbierali sme:
pohľady zarámované lístkami divých ruží,
pohľady od obzoru po obzor, čo sa v meste nevidí,
lesy hrdzavé ako líščí chvost, zaprášený zlatým okrom a za nimi ružový vrchol Krížnej,
beláskavý Ľubietovský Vepor,
benkovské hrebene nad Bystricou
a portréty ľudí, s ktorými mi bolo dobre.
Stretla som atramentového koňa na krížnych cestách,
krajky papradia, ihličky smrekovca a koberce machu, po ktorých sa tak mäkko stúpalo...
Hore na hrebeni, kde najviac prefukovalo zamrzla voda do strieborných vlákien.
Neboli sme sami, niekto už kráčal a cválal pred nami, zanechal stopy na kameňoch vedľa ciest...
... a vytesal runy do andezitu na Velestúre, ktovie, či pred 150 rokmi, či pred tromi tisícročiami...
S údivom sme pozerali na Prašivú a dozadu sa tiahnuci hrebeň Nízkych Tatier, ktorý sme pred dvomi mesiacmi prešli (a na ktorom bol vraj v tom čase Tony) i na jemný pásik ledva sa črtajúcich Roháčov.
... a večer sme pili varené víno a pozerali do plameňa sviečok a svietnikov, ktoré urobili deti...
Našli sme toľko zlata, že nám to vystačí do ďalšieho víkendu...
