Pýtajú sa ma, čo fotím. Fotím všetko, cez foťák vnímam krásu okolo seba, foťákom si zapisujem veci, ktoré stoja za zaznamenanie. Niekedy je to pohľad na zamrznuté jazero nasvietené západom slnka a ďalekú dvojicu, ktorá ticho tancuje na ľade,
inokedy oči detí, ktoré ma tesne predtým poťahali za kabát, aby si vypýtali rožok.
Do foťáku sa mi zmestí kráľovská dvojica,
ale aj pani herečka, ktorá tú snobskú nádheru tak trochu paroduje
či Valika, ktorá si na jarmok oblečie tie najkrajšie šaty a nezbudne si ich dozdobiť šatkou.
Keď mám pocit, že treba byť na námestiach, fotím študákov, ktorí organizujú protest proti falošnému vlastenectvu, mítingy proti Ficovi
či proti výpredaju národných parkov.
Niekedy mi skočia do foťáka aj zábery iných protestov...
Občas sa mi podarí zachytiť úsmev a žoviálnosť,
inokedy krehké momenty...
Na námestiach a na uliciach fotím, ako si ľudia verejné priestory privlastňujú. Niektorí len tak piknikujú,
iní vychutnávajú všetko, čo sa dá všetkými zmyslami - chuťou,
očami i rukami, tešiac sa z farieb, ktoré vlajú vo vetre,
dotykom,
sluchom,
a úplne naplno tancom, ktorý odráža radosť a energiu, ktorá sa v človeku prebudila...
Občas sa treba zastaviť a dať sa do poriadku,
vydýchať sa v maminej náruči,
a ak sa dá, objať sa, lebo to dáva silu...
Niekedy fotím očakávanie,
úsmevy i smiech,
zvedavosť na to, čo padá z neba
či zamyslenie.
Na čip možno zaznamenať stíchnutie a zvážnenie,
neústupčivosť a tvrdohlavosť
či potrebu získať oporu...
Najsmutnejšie sú však pre mňa fotky, na ktorých to na prvý pohľad nevidno - muži v prachu búrajú Tabakovú továreň,
akoby nám chystali cestu do svetlej budúcnosti... V skutočnosti pribudne len ďalšia krabica a ďalší priestor stratí svoju pamäť...
Napriek tomu všetkému - bolestiam a hnevu, ktorý niekedy pri fotení cítim - nefotiť sa nedá...
A tak naďalej nosím foťák a naďalej cezeň pozerám na svet...
