Prvé som ulovila nezábudky rastúce na starej vozovej ceste z Prosečného.
Akonáhle sa ráno zakúri, objaví sa nad strechou dym, ktorý sa cez šindle prediera z povaly.
Takto vyzerajú miesta, kde sa človek môže ráno vykúpať. Ponoriť sa v máji po krk do vody je skoro ako zásah elektrickým prúdom - viem, o čom hovorím...
Mustafa sa vybral na lov. Neskutočne pri tom pózoval.
A vyzerá to, že chalani tiež... Teda nie pózovali, vybrali sa na lov. Presne tam, kde sú, som videla pred tým plávať v protiprúde malého piskora. Žeby ho objavili?
Vody je v Kvačianke teraz strašne máličko, Borovania sa boja, že im vyschnú studne. Aj teraz tiekla len cez jedno pole hate, hoci tak krásne, akoby priadla strieborné nite.
Keď ráno zdvihneme stavidlo, voda začne z náhona prúdiť na koleso...
... a to sa točí a poháňa všetky ďalšie šikovné prístroje... mlyn ešte nie, na čo sa nás pýtajú všetci turisti, ale všetko príde časom. Teraz treba vymurovať základy, spraviť dlažbu a až potom sa pustiť do mlynskej technológie. A možno o tom Maťo napíše ďalšie zápisky z mlyna...
Aj my sme sa pustili do práce. Zatiaľ na fúriku tróni živý náklad, ale keď sme odchádzali, bol fúrik plný smetí z rieky, ktorú sme vyčistili od dolného ústia kaňona až po hornú hať.
Táto fotka je akoby mimo. Je tam len chalan, ktorý sedel a pozeral a sedel a počúval a vnímal. Takýchto bolo medzi turistami strašne málo... Pri odchode z mlyna sme stretli kolónu áut s martinskou značkou, ktoré sa valili až k ústiu kaňonu. Keby cesta viedla ďalej, tak na kolesách prevalcujú celý mlyn.
Keď sa veľa pracuje, treba chystať veľa jedla. Po dlhom čase sa vyváralo na oboch mlynoch a keď som chodila po moste, prechádzala som z jedného kráľovstva vôní do druhého.
Ale brunčiakovský mlyn bol vždy ten bohatší a keďže sme boli držiteľmi receptu na kysnuté cesto, prišli k nám špiónky z gejdošovského mlyna zisťovať, ako na to. V rozkúrenej peci sme najprv napiekli posúch so slaninkou,
potom z toho istého cesta jabĺčkovo- škoricový posúch. No a tretí, úplne jednoduchý, len s korením a maslom som už nestihla odfotiť.
Kávu áno... zalievanú a voňavú.
Keď sme konečne skončili prácu a dojedli, vyrazili sme do Ráztoky. Samozrejme, že sa spustil lejak a tak sme sa kĺzali mokrým vodopádom a po mokrých kameňoch. Nakoniec, neboli sme jediní, čo zmokli.
Vyšli sme na hradskú pri Jóbovej ráztoke a asfaltka, na ktorej kedysi slúžil ako cestár pán Smutniak sa leskla a parila. Dolinky a výhľady, ktoré si pamätám vždy z Vianoc zasnežené, boli nečakane farebné.
Slnko a mraky sa s nami opäť rozhodli zahrať. Keď sme sa v Borovom zastavili na čaj a šúľance s makom, zatiahlo sa, aby sa zrazu cestou na mlyn...
rozjasnilo a ukázala sa dúha ako vyšitá
a krásna údolná niva pod Prosečným.
Vyliezla som na kopec nad starým cintorínom a zostala čakať na západ slniečka.
Francúzi hovoria, že každý oblak má strieborný okraj. Pozor, to je metafora o živote!
Ale no nemá? Oblakov bolo tak veľa a tak sa nad tým obzorom mleli, že mi slniečko prekĺzlo za horizont bez toho, aby som ho zachytila... A tak som sa pobrala naspäť na mlyn a prišla až za tmy...
Ešte treba spustiť stavidlo, zastaviť koleso a žiarovka v lampe začne žmurkať, až zhasne. To je ten najlepší čas na rozprávky a spomienky...
