... resp. aby ukázali, že si zaslúžia získať titul Európske hlavné mesto kultúry.
Telefonujú tak, ako by spievali operné árie,
a s radosťou zdieľajú estetické hodnoty a posolstvá s okloidúcimi.
S láskou sa starajú o svoje deti,
o kamarátov
a s ešte väčšou láskou o svoje námestie, ktoré mám tak rada, lebo je celé pešou zónou...
V ktorom inom slovenskom meste nájdete také množstvo meštianskych domov a palácov, ktoré ešte nestratili svoju dušu? Graciózne liatinové stĺpiky a konzoly, klasicistné svetlíky a schodištia rámované stlpmi s rímsami, kľučky sadnúce do dlaní, kamenné portály skryté v podchodoch...
V ktorom inom meste s úctou a pietou stavajú pomníčky škrečkom?
Kde inde sa bývalí prezidenti podieľajú na šírení kultúrneho odkazu?
Kde inde nájdete tak ambicióznych ľudí, ktorí si od malička kladú náročné ciele? Stačilo mi chvíľku pozorovať skupinu študentiek, ktoré sa s výkrikom "Na Everest" opakovane pokúšali zliezť všetky vrcholy košickej pešej zóny, aby som vedela, že si zaslúžia aj vrcholové foto...
Celkovo možno povedať, že sa Košičania snažia až tak, že sa im úsilie zrkadlí v tvári...
A myslím, že je to jasná inšpirácia aj pre iné mestá, no nie?
P.S. Pôvabné, ašpirujúce, metropolitné i malomestské, očarujúce i zanedbané, citlivé i hrubé - aj také sú Košice mojím pohľadom. Ja v nich však nežijem. Ak si chcete prečítať pohľady a názory iných, nech sa páči:
O Košiciach a Auparku píše a natáča Julián Bosák.
Komentáre k fungovaniu Košíc a košickej samosprávy a iné nájdete na stránkach Alfonza Halenára.
