Bolo bielo, iskrivo, modro a mrazivo, ale neskutočne; podľa Aladina mínus štrnásť. Bolo tak chladno, že som mala pocit, že keď koník prudko zahne doľava či doprava, jednoducho sa zlomí...
Tradičný pohľad na hrádzu. Tu toho snehu nebolo až tak veľa, popri ramene sa šmýkali bežkári (spolu som videla asi štyroch).
Najčastejším živými tvormi boli psíčkári a ich havinovia (napríklad takýto novofundlanďák), ale ináč bola hrádza pustá a cyklistov som stretla možno ešte dvoch.
Ani sa nedivím, pretože po miestach, kde slniečko sneh roztopilo a kde presvital asfalt, sa išlo celkom v pohode, ale tam, kde bol sneh rozmiesený a rozdupaný som podstúpila malú školu šmyku.
Najpohodovejšie to bolo priamo pri Dunaji, kde som namiesto koľají, vyjazdených autami zvolila pás pri kraji cesty.Pod 8 - 10 centimetrami snehu sa skrýval rovný asfalt a išlo sa troško pomalšie, ale krásne.
Len trasa, ktorá mi aj s fotením a zastávkou v bufete trvá dve hoďky, predĺžila sa na dvojnásobok. Jednak kvôli pomalšej jazde (sneh brzdil a ani som sa veľmi neodvážila zrýchľovať) a jednak kvôli zapadajúcemu slnku, ktorého ružovým odleskom v snehu a modrosivým tieňom sa nedalo odolať. A tak som zastavovala, mrzla, mačkala spúšť cez dvoje rukavíc (cyklistické a bežné) a znovu nasadala na ľadové sedadlo.
Pod brehom sa schovávali kačky divé a lysky a len čo som sa priblížila, vzlietali...
ale labuťky boli v pohode, skôr priplávali bližšie, či im niečo nehodím.
Ramená a jazerá ešte neboli celé zamrznuté. Stála som na brehu a pozerala na slniečko a nemohla sa pohnúť od toľkej krásy, hoci som vedela, že vracať sa budem už za tmy...
Možno preto, že ma Rusovecké jazerá vždy odmenia krásnou oblohou, zrkadliacou sa na hladine, vybrala som si spodnú cestu a keď som nabehla do hustnúcich závejov, bolo už neskoro sa vrátiť. Vietor na ceste nafúkal toľko snehu, že ani stojan nebolo treba, keď som sa zastavila.
A tak, balansujúc v úzkej, skôr tušenej bežkárskej stope, pevne zvierajúc kormidlo, pretože bicykel každú chvíľu podkĺzaval, dorazila som už za tmy do Bratislavy. Keď som si ľahla do postele (samozrejme, po rozmrazení, pohári horúceho čaju a dvoch kalíškoch orechového likéru) nemohla som zaspať: stále som mala pocit, že sedím na bicykli a že podo mnou ubieha cesta...
Jára Cimrman, majster slepých uličiek, objavil, že vdychovaním tabakového dymu do vody zlato nevznikne. Aj ja som prebádala jednu zdanlivo slepú uličku, ale zistila som, že sa dá...
