Je ho po kolená. Začíname za Zochovou chatou pri huncokárskom cintoríne. Nasadíme bežky a rozbehneme sa miernym stúpaním cez bukové lesy. Stopa čerstvá a pekne vykrojená, je tichúčko, len vo vzduchu niečo šelestí: ihličie smrekovcov, čo padá; mrazivý vetrík, čo si počíta ihličky...aj naše lyže na snehu počuť, svist - svist... a onedlho naše rozohriate srdcia: buch - buch...
Po krátkom stúpaní lizneme okraj Čermákovej lúky tam, kde sa Mrazík vydovádzal na stromoch, listoch i konárikoch a hoci sa miestami sneh lepí, kĺžeme ďalej až na hrebeň.
Keby to bolo v lete, pokračovali by sme ďalej na Vysokú, takto nám stačí dostať sa na prvý vrchol. Dobehnem Petra a zazriem nečakané: ružovo-modrý obzor s vrcholmi Malých Karpát, miestami osto vykreslený, miestami potopený v opare...
Ostatní pokračujú ďalej, iba ja sa oddávam myšlienke, aké by to bolo, zozjazdovať nadol s foťákom v ruke ... nakoniec ho schovám a nechávam sa unášať nádherným a dlhým svahom, vhodným akurát tak na prvú bežkovačku, občas zaperujem, občas prišliapnem, mrazivo na lícach a rozohriate svaly na chrbte i na nohách...
A potom sa na Hubalovej otočíme a oblúkom vraciame cez tie stmavnuté bukové lesy, ktoré sme videli zhora a občas sa pozdravíme podobným oneskorencom na stope.
Uvedomím si to až za chvíľku: všetci do jedného sa usmievajú. Endorfíny fungujú...
