Keď som prvý krát spala nad Štiavnicou, ležala som na svahu pod Paradajzom a počúvala, ako celé mesto vŕzga v pántoch, ako zvoní kovom zo šácht a štôlní, ako sa ozýva zabudnutým nočným štekotom a tichúčko špliecha o steny hrádze na Veľkej Vodárenskej. Už tú prvú noc som pocítila, ako ho začínam mať rada...
Odvtedy som sa vrátila mnohokrát, aby som znovu a znovu uvidela veci, ktoré ma prekvapia. Raz to je nečakaný lúč slnka cez kľúčovú dierku, inokedy inoväťou zasypané štiavnické jabĺčka či leví muž, zahryznutý do kľučky...
Jeden zo siedmich štiavnických divov: štiavnický trotuár.
Na dverách nájdete zaujímavé kľučky a ak sa zhrbíte, podarí sa vám nazrieť aj do kľúčových dierok.
Ranný Nový zámok
Kalvária tri dni po sebe: prvý deň v ostrom a teplom slnku,
druhý deň zasrienená a ružová,
tretí deň neprístupná a mrazivá.
Pohľady na Paradajz a z Paradajzu
Mráz dokáže byť bleskurýchly - tyrkysová voda Veľkej Vodárenskej sa v priebehu noci zmenila na pevný ľad, ktorý udrží korčuliarov.
Samozrejme, niekedy s určitými následkami...
Keď sa nad Štiavnicou stmieva, ranné lúče vystrieda difúzne ružové svetlo,
odraz plameňov z krbu v okne
a svetlá pouličných lámp...
Ale Štiavnica vyžaruje aj zvnútra. Pre mňa je mestom s vlastnou aurou...
