Sediacich dnes nájdete všade: na uliciach a námestiach, v pastorálnej krajine so stádom kôz,
či v krajine Naopak, patriacej Alenke z ríše divov.
Posedieť si možno v maminom či otcovom náručí,
na hlave niekoho druhého,
na kolenách najbližšieho,
na vzduchovej perine alebo v bode niekde medzi šipkou hore a dole...
V meste je toľko plôch, kde sa možno v sedení zdokonaliť: na krajoch fontán a stupienkoch schodov, na zábradliach a lavičkách,
na zelenej tráve či na lupienkoch odkvitnutých magnólií.
Bez sedenia by bolo ťažšie zdieľať spoločné chute, boliestky, tajomstvá i radosti...
nadviazať spojenie, viesť hlasné či tiché rozhovory, obracať sa k niekomu...
Ani niektoré práce nejde spraviť bez kľaknutia, kvoknutia si, čupnutia či zhrbenia:
Znamená posadiť sa niekam odštartovať závratnú cestu vesmírom? Je sadnutie si len nadýchnutím pred ďalším pohybom, alebo naopak všetko, čo robíme, vedie k záverečnému skľudneniu a usadeniu sa?
Je dôležitá cesta, či cieľ? Je náš kontakt so zemou začiatkom, alebo koncom?
Sedenie viac ako iné veci pomáha vychutnávať magické chvíľky, tešiť sa z výšok, pohľadov, samoty i spoločnosti,
či nebáť sa konfrontovať s astronomickými telesami.
Niekedy posedenie prestáva byť pôžitkom a stáva sa nutnosťou - treba sa nadýchnuť a odpočinúť si, keď sme toho prešli priveľa,
dlho cestovali,
alebo sa rozhodli presťahovať ...
Vedieť sedieť znamená vedieť si rozložiť správne sily i rovnováhu,
a tešiť sa, že to raz bude lepšie - najmä na miestach, kde samospráva ešte neobjavila tao sedenia...
O Kollárovom, Šafárikovom, Kamennom či Hviezdoslavovom námestí v Bratislave nabudúce v článku "Čo sme urobili námestiam"
