Ráno sú farby ešte zastreté - na obzore sa lámu modrosivé odtiene.
Na stromoch ešte visia slivky, zvonku matnomodré a zvnútra jantárovožlé a sladké.
Z tej sladkosti si nič nenechajú ujsť ligotavé muchy či obrovské sršne.
Ležíme na hamake uviazanej pod orechom, od zeme stúpa chlad, listy ukazujú svoje žilkovanie
a krížom zazriem bruško ďatla - ale nestihnem ho ani riadne odfotiť, lebo deti ho hneď vyplašia.
Na svetlozelenom brečtane sa pasú stovky včiel,
ktoré objavím aj na slniečkovožltých slnečniciach s čokoládovým stredom.
Žltáčik,
bábôčka pávooká
a po dlhom čase aj babôčka zubatokrídla vytvárajú na fialových astrách nečakané farebné akordy.
Priesvitná červená drienkového džemu
konkuruje iskre červeného vína, ktorá sa odráža na sivastom stole.
Rulandské sivé je skôr zlaté a hodí sa ku všetkému,
čo sme upiekli na obyčajnom sporáku, v ktorom sa kúri drevom:ku kusisku mäsa, pečenom na rozdrvenom cesnaku a rasci,
ku slivkovému koláču so smotanovou mrveničkou
či k obyčajnému, ale skvelému posúchu z kysnutého cesta, chytenému do zlatista.
Jasné a ostré farby kvetov a motýľov vystriedajú tlmené farby lesov a lúk
s paletou zo zlatého okra, oranžovej, horčicovej a listovozelenej.
Občas pohľad oživí kvapka krvi na slamovožltom klásku - lienka,
alebo strieborné nitky babieho leta vo vetvičkách hlohu.
Sýtočervený pavinič schováva prekvapenie:
koníka ako maľovaného na okne
a kone na obzore,
ale aj blízko, na dosah ruky. Gaštanovohnedé,
vrané, skoro čierne,
či plavé s priesvitnohnedými očami.
Ani som nevedela, že aj takto vyzerá konské oko zblízka, keď začína zapadať slnko...
Keď naozaj zapadne, nahradia nám ho aspoň na chvíľu sviečky.
Jevgenij Jevtušenko raz napísal: "Čo môže byť krajšie, ako sedieť večer s kamarátmi pri ohni? Možno - stráviť s nimi deň v lesoch plných farieb...
