Ja by som k tomuto pokladu pridala púšť na Záhorí, chodníky a kopce malých Karpát a trať Zohor - Plavecký Mikuláš...
Na Záhoráckej nížine pribúdajú priemyselné parky a osobná doprava popod Malé Karpaty je dávno zrušená, mne sa však vďaka Klubu priateľov histórie železničnej dopravy podarilo pripomenúť si chvíle, keď ešte krajom pod Plaveckým hradom či pod Vysokou jazdil motoráčik. A hoci oceňujem krásu parných strojov a rozumiem nadšeniu železničných "šialencov", vnímam takéto akcie nielen ako hold technike, ale aj ako priestor pre strávenie perfektných chvíľ s kamarátmi a novými známymi.
Keď sa rozhodnete zažiť deň v motoráčiku M 262.007, rátajte s tým, že sa občas zastaví a nasleduje "showtime" pre fotografov, ktorí hľadajú tie správne uhly, svetlá a tiene pre dokumentáciu...
Okolo vlaku je vždy čo robiť, a tak sa personál skladá zo strojvodcu (to je ten plnoletý, ktorého ale nevidno),
vlakvedúceho Jozefa a mnohých ďalších pomocníkov - niektorých už roky vídam na vlakových parádach na Rendezi.
Na trati, po ktorej sme sa viezli, začala prevádzka skoro pred sto rokmi - na jeseň r. 1911. Samozrejme, nie všetky stanice boli postavené v tomto čase, ale viaceré z nich si zachovali čaro sedlových striech či typických tehlových tvaroslovných prvkov - ríms a šambrán.
Nádherná je aj krajina pod Karpatmi. Tam, kde sme sa v októbri s lúčili s lesmi teplých jesenných farieb, vítal nás teraz kontrast ostrozelenej a tmavozelenej, spestrený kvitnúcimi čerešňami, čremchami či slivkami alebo lúkami zlatými od púpav.
Pohľadu von neodolali nielen tí veľkí, ale ani tí malí,
ktorí sa navyše na cestu vlakom patrične vystrojili.
Malá Majka mi ochotne urobila "šaška" a keď mi pohľad padol na vedľajšie sedadlo, rozmýšľala som, ako by asi na podobnú výzvu reagoval jej rozvalený sused...
Vo vlaku i mimo neho vládla výborná nálada.
V Plaveckom Podhradí sa na nás napríklad zasmial kôň takým spôsobom,
že rozosmial aj Mišku...
Zanedlho sme vchádzali do stanice v Plaveckom Mikuláši, v ktorej možno nájsť prefektný komín a krásny, ale zdevastovaný hajc.
Tu sme na pár hodín opustili vlak a vyrazili na bicykloch v húfe žltých a oranžových viest.
Nesmerovali sme do Karpát, ale do hustých borových lesov; terénom, ktorý niekto nazval "záhoráckou rovinkou" (mierne hore, mierne dole). Tam, kde sa mi podarilo udržať sa na čele (aj také bolo), stretávala som sa so skupinkami srniek a srncov. Odfotila som len jednu - už viem, že fotiť z bicykla za jazdy je ešte ťažšie, ako fotiť z kajaku...
Po pätnástich kilometroch sme pod vysokou dunou objavili opustenú strelnicu a vojenský bunker -
ideálne miesto pre prieskum detí i pre vytiahnutie prenosného grilu.
Je možné, že na tomto mieste Dušan práve vysvetľuje Piovi, z čoho sa skladá marináda na kurča - ja som zachytila len slová "mexická horčica" a "týždeň".
To tmavočervené na tanieri je kečup, to do oranžova je marinované grilované kurča a to žlté je plastový nožík. Kamaráti pamätali jednoducho na všetko...
...možno len zabudli vziať mydlo pre malú Mišku.
Kým sme my grilovali a následne balili (a niektorí opravovali defekt), motoráčik sa presunul z Plaveckého Mikuláša do Podhradia. Na cestu naspäť som radšej vyrazila prvá, pretože viem, že občas sa treba zastaviť a fotiť... Tak sa mi dostala do objektívu aj táto veta: "Ó vy všetci, ktorí idete cestou, pozorujte a viďte, či je bolesť vaša väčšia ako bolesť moja...".
Nič v zlom - pred pol rokom by som napísala, že moja bolesť je určite väčšia, ale teraz som mala so sebou nové gelové sedadlo...
S vyplazeným jazykom a sťažka fučiac sme dorazili na poslednú chvíľu...
aby sme vo vlaku stiahli pár kofôl a tešili sa z jarnej prehánky, ktorá pozlátila okná...
Foto. č. 1, 3: Marián Paulini, ostatné Zora Pauliniová
