Uličná čiara vzniká, keď sa domy držia za ruky. Nie je im smutno, lebo stoja tak blízko, že sa môžu spolu rozprávať . Niektorý vytŕča brucho, iný má vyššie šiltovku alebo sa širšie rozkročí, ale stoja jeden vedľa druhého a žiaden sa veľmi nenadrapuje.
Keď niektorý z domov zbúrajú, čiara sa preruší. Susedné domy už nie sú blízki kamaráti, musia na seba kričať cez preluku. A keď im tam nasáčkujú autá, billboardy či kiosky, nielenže sa nepočujú dobre, ale už na seba ani veľmi nevidia. Na takejto ulici sa už domy veľmi nekamarátia. Začnú sa vytvárať skupinky podľa toho, kto má čo oblečené a kto má akých rodičov.
Je smutné, keď medzi staré domy postavia horenosa, ktorý sa rozdrapuje a dvíha hlavu privysoko. Aby ukázal, aké má svaly, začne strkať do susedov a tí to dlho nevydržia.
Jedného dňa idete po ulici a vidíte: to už nie je dlažba, ktorú sompoznala. To už nie je dom, ktorý si pamätám, výklad, v ktorom som saobzerala. To už nie je moja ulica.
Pomaly to nebude ani moje mesto.
Niekedy nabudúce: O obývačke mesta
