O tomto čase by asi niekto zakuroval jemnunkými trieskami a stačilo by fúknuť a oheň by sa hneď chytil, lebo pec, ktorú kedysi muroval Insti má stále výborný ťah a keď ležíš na prípecku, za chvíľu ti horia uši. Nie je nič príjemnejšie, ako si tam ľahnúť a oprieť si nohy o komín a zhora pozerať na iných. Čaj by bol teplý ešte od večera, stačilo by ho naliať z obitejkonvice a potom vytiahnuť z vrecka zaveseného na hrade chlieb.
Možno o pár minút by som vyšla k náhonu pozrieť sa, ako sa penistá a strieborná hať dokázala zvečera do rána zmeniť na blatovú valiacu sa kaskádu, ktorá uhrýza z brehov a strháva balvany.
Dole v kaňone, tam, kde sa v lete krásne kúpe vo veľkých kamenných kotloch, to možno teraz hučí a parí sa. A niekde pod bralami by sa našli zvyšky všetkých tých hatí a mostov, ktoré so sebou zobrali záplavy.
Dnešná dolná hať pri dolnom mlyne sa naposledy stavala na trikrát. Prvábrigáda sa uskutočnila 9. mája 1984, ale postavenú hať zobrala so sebouhneď nasledujúci týždeň tridsaťročná voda. Júnová hať už bola dvojitá,ale ani tá neodolala ďalšej veľkej vode - storočnej. Nakoniec prišliStromáci a za ideového vedenia ZO 6 SZOPK postavili masívnudvojkomorovú hať, zanosili ju balvanmi z celého okolia a tá drží dodnes. Podobne sa stavala aj horná hať.
Kvačianske mlyny nájdete na Oblazoch, v rozoklanej Kvačianskej doline medzi Liptovom a Oravou. Na mlynoch sa žilo,mlelo a neskôr aj pílilo, ľudia sa ženili a vydávali, majitelia sastriedali, až nakoniec mlyny osameli. V 80- tych rokoch dolný mlyn doslova zo zeme vykopali a obnovili bratislavskí ochranári. Horný mlyn bol v lepšom stave, ale aj na jeho záchrane odpracovali tisíce hodín.
Na mlyny chodievame už roky. Šindľovali sme tu, kresali, pomáhali sme stavať obe hate, obdivovali sme znovuzrodenie mlynskej technológie a storočného gátra, ktoré sa podarilo Pedrovi a jeho kamarátom. Keď som bola doma a do rúk som dostala Mirove haiku z mlyna, vedela som si predstaviť, kde a prečo tie neuveriteľné verše napísal.
To, čo robí Kvačiansky mlyn jedinečným je jeho každodennosť. Sekera na mlyne nie je exponát, malebne zaťatý do dreva, ale potrebnýnástroj; chodník medzi šopou a mlynom je vystlaný trieskami a hoblinaminie preto, "aby to vyzeralo", ale preto, že sa tu pracuje s drevom.
Mlyn nie je múzeum, ale žije a každý z tých, čo na ňom niečo prežili, ukladá svoje spomienky do toho priestoru. Rozlievajú sa medzi oboma haťami a mlynmi a turisti si z nich chodia nabrať.
Krásny obraz Kvačianskej a Prosieckej doliny vešiame na drevenicu, keď neprší, nesneží a čakáme turistov.
Osudy mlyna a jeho okolia sú spojené s osudom majstra Smutniaka z Jóbovej Ráztoky. Možno by niekto vedel povedať, ktoré z klád na mlyne majster sám okresal. Neviem, či ešte chodí v lete na mlyn, ale stará sa o to, aby sa cez ráztoku dalo prejsť.
V tomto čase sa na mlyne stretávajú ľudia zo Sekcie ochrany ľudovej architektúry, ktorí budú oslavovať 30. výročie založenia a tridsať rokov obrovskej, nemerateľnej, dobrovoľnej práce na záchrane konkrétnych pamiatok a lokalít.
Mlyn je jednou z nich. A hoci viem, že by si to všetci veľmi zaslúžili, dnes chcem pripomenúť najmä strážcov a strážkyne mlyna, vďaka ktorým mlyn posledných 13 rokov (od septembra 1995) žije celý rok. Ako prvých a hlavných spomeniem Vlada a Megi, ďalej Vlada s Borkou a Anouk s Emanuelom. K ďalším patria Tomáš, Boris, Ľuboš, Justyna, Miro a Piontek, Bobor a Bobrica,Daniel, Martin a Stanka,Pedro a ďalšíMaťo a kocúr Bebert za všetky ďalšie mačky a kocúrov (nie, na obrázku to nie je on). Ak som na niekoho zabudla, ozvite sa, pripíšem...
Cesta z Mlyna do Borového - je krásna cez deň a smutná keď odchádzame, ale keď nás na nej zastihne západ slnka nad planinou Svorad, je to čosi neskutočné...
Strážne služby na mlyne nie sú naplnením romantických predstáv, aletvrdou prácou v tvrdých podmienkach. Ak by ste si napriek tomu chcelivyskúšať, aké je to byť (za minimálny peniaz) mlynárom a spoznať, čo sa na mlyne deje nielen v tomtočase, ale počas ďalších mesiacov, napíšte na mvszopk@internet.sk... Fotka č.1. Marián Paulini.
