Pár hodín pred odletom utekám k ortopédovi so zápalom ramena, nielenže ním nevládzem pohnúť, ale ovláda ma zničujúca bolesť. Vstrekne mi priamo ku kĺbu lidokain a namieša otupujúci koktail troch liekov, takže let v lietadle i väčšinu cesty Gruzínskom prespím.
Po šiestich hodinách sme na rieke Inguri, ktorá delí Gruzínsko od Abcházska. Šofér Gudža ma vysadí pred závorami línie, na ktorej má vládnuť pokoj zbraní (ceasefire line), opatrne na mňa zavesí batoh a tašku, lebo rukou nehýbem a ukáže mi dopredu: kráčaj. A tak kráčam z gruzínskej strany na abcházsku po moste, ktorý ešte v 1948 postavili sovietski vojaci.
Aj teraz stoja na moste pri závorách a prekvapí ma, že sú tu ako mierové sily. Kým prejdem na koniec mosta, leje sa zo mňa pot. Konečne. Niekto odo mňa berie pas, niekto telefonuje a po 20 minútach sa ma za stráženou zónou ujme ďalší šofér, Abcházec Čupa. Keď po tankami rozbitej ceste smerujeme k hlavnému mestu Abcházska Suchumi, Čupa sa zo mňa snaží vytiahnuť čo najviac: kde žijem, ako sa mi žije, aké máme vzťahy s Čechmi, koľko mám detí, aké rozprávky im rozprávam. Keď sa ho ale na abcházske rozprávky spýtam ja, iba zakrúti hlavou: "Žiadna sláva... Naše rozprávky sú o tom, ako sme na horách kradli kone a gruzínske o tom, ako sa medzi nimi našiel vždy nejaký zradca..."
Po hodine a pol jazdy prichádzame do Suchumi. Som unavená, ale snažím sa počúvať, čo sa odo mňa zajtra čaká. Prečo som tu? Oslovila ma mimovládna organizácia Consiliation resources, ktorej poslaním je predchádzať násiliu a podporovať spravodlivé riešenie konfliktov. Trojdenné stretnutie v Abcházsku, ktoré organizuje Centrum pre humanitárne programy je zamerané na posilnenie miestnej demokracie a občiansku participáciu; keď skončím, v Gruzínsku ma čaká ďalšia práca.
Na rozdiel od našej samosprávy je abcházska ešte stále silne finančne i organizačne zviazaná so štátnou mocou. Správa územia (de facto miestna samospráva) sa uskutočňuje pomocu dvoch nástrojov - cez miestnu správu a miestne rady. Hlavy miestnej správy - starostov a primátorov však vymenúva prezident, nie sú priamo volení občanmi ako u nás a aj účty skladajú prezidentovi, nie občanom. Rozpočet miestnej správy schvaľujú členovia rád - poslanci. V praxi dochádza k rozporom medzi volenou a výkonnou zložkou miestnej správy a k narastajúcemu pocitu zo strany poslancov, že nemajú ani právomoci, ani rozpočet, ktorým by mohli priamo operovať. A tak si tieto zastupiteľské orgány žiadajú väčšie kompetencie a vlastné rozpočty.
Mojou úlohou je predstaviť im systém fungovania miestnej samosprávy na Slovensku, popísať proces decentralizácie, problémy pri jeho zavádzaní i pozitíva, ktoré priniesol.
Rozprávam o deľbe moci medzi štátnu správu asamosprávu, o spôsobeprerozdeľovania financií a fiškálnej decentralizácii, ale aj o aktivizácii ľudí , financovaní neziskového sektora, o participácii mládeže či o materských centrách.
Diskusia je živá a emotívna, účastníci (novinári, právnici, primátori, poslanci) kladú množstvo otázok:"Menili by ste to, čo bolo predtým s tým, čo žijete teraz? Znížila sa kriminalita, keď ste uskutočnilidecentralizáciu? Je vám lepšie? Sú teraz vaši ľudia aktívni? Ako je to v oblastiach, kde máte zmiešané obyvateľstvo?"
Nie, ani ma nenapadlo spájať decentralizáciu s poklesom kriminality. Nie, nežije sa nám lepšie, to nie je pravé slovo. Žije sa nám zložitejšie, pestrejšie, náročnejšie, možno zodpovednejšie. Ako krajina sme dospeli. Už s menším porozumením vnímame, ak sa k nám niekto správa patronizujúco a chce za nás riešiť naše problémy; už sa nám nepáči, keď chce štát brať opäť to, čoho sa už vzdal v prospech ľudí...
Nie, nemenila by som.
Každý večer neskoro po skončení programu blúdim ulicami, počúvamhrdelnú abcházčinu, pozorujem mužov, hrajúcich nardy a šachy, pouličnéstánky a babky so semienkami a skôr či neskôr vždy skončím tam, kdesvieti Náberežnaja - promenáda, okolo ktorej sa ako okolo živej nite zbierajú domáci i turisti, deti, puberťáci i dospelí...
Suchumi je biele, zázračné, zelené mesto, zničené mesto, mesto v ktorom vidím viac to, čím bolo a čím môže byť, než to, čím je teraz.
Mesto korintských a dórskych stĺpov a jemnej štukovej výzdoby; mesto, kde stanice pripomínajú paláce, mesto oleandrov, paliem, banánov a eukalyptov, platanových alejí, fontán s pestrofarebnou mozaikou, v ktorej sa zrkadlí byzantský odkaz.
Mesto eklektickej architektúry, mesto akoby z čias Iľfa a Petrova, ale aj mesto stalinskej vznosnosti, demonštrujúcej moc, no vo svojom srdci ešte stále mesto so štýlom a espritom...
Suchumi je aj mesto starých drevených domov a hrubých, zničených stavieb či betónových panelákov. Rozmýšľam, či je tá hrubosť a zanedbanosť architektúry dôsledkom vojny či dopadom posledných rokov sovietskeho režimu...
Jednou z najškaredších budov v meste je bývalý Dom sovietov, sídlo vlády, ktorý počas bojov v septembri 1993 vyhorel a v ktorého bezprostrednej blízkosti sa odohral suchumský masaker - poprava vtedajších predstaviteľov moci bez súdu. Aj keď nie je dodnes jasné, kto za násilím stál (hovorí sa, že krvipreliatie majú na svedomí ruskí a severokaukazskí spojenci na čele so Šamilom Basajevom), nestojí sa mi ľahko pred monumentálnou budovou, kde pred 14 rokmi zomierali ľudia.
Seminár skončil. Večer sedíme pred Brechalovkou, známou kaviarňou na nábreží, kde od rána do večera hrajú muži nardy, ktoré sem spolu s kávou priniesli možno Turci, možno už Peržania.
"Všade boli kvety, chodníky čisto vyzametané, na nábreží plno ľudí a obzor plný obrovských lodí," spomína psychologička Arda na nábrežie svojej mladosti. Suchumi je dnes v blokáde, jediné lode na pobreží sú betónové monštrá - móla v tvare lodí a stroskotaný hrdzavý vrak.
Dnes je však okolo nás neuveriteľne živo, ulice plné ľudí, ako som to za celý týždeň nevidela. Do neba farby parížskej modrej vyletujú červené čínske lampióny. Žiari ohňostroj, lebo Abcházci oslavujú štvrté výročiemobilného operátora Aquafon.
Pijem aromatickú silnú čiernu kávu a počúvam, ako Arda s Likou rozprávajú, kde boli, keď do Suchumi po vyhlásení nezávislosti prišli gruzínske vojská, ako pred nimi utekali, ako sa dostali k práci, ktorú robia teraz, čo ich čaká najbližšie... Zastaví sa pri nás Nina, ktorá v Petrohrade pracuje s deťmi ulice a bavíme sa o našich otvorených centrách, ale aj o disidentoch, ktorí v r. 1968 na Červenom námestí v Moskve protestovali proti obsadeniu Československa a ja vnímam, že aj keď všetci rozprávame rôznymi jazykmi, naše zážitky a skúsenosti sa dotýkajú aj tých druhých, že nás menia...
Keď sa vrátim do Tbilisi, spytujú sa ma na Abcházsko, chcú vedieť, na čom sme pracovali, o čom sme hovorili, ako ľudia hovoria o Gruzínsku. Čo im mám povedať? Mnohí z vysídlencov v Gruzínsku pozerajú stále naspäť; aj po 14 rokoch veria, že sa do Abcházska vrátia. Abcházci, s ktorými som sa stretla už pozerajú iným smerom...
Suchumská stanica - neoklasicizmus stalinskej éry
Pohľad zo Suchumskej hory - mesto je až po uši ponorené do zelene, alestačí, aby prišli developeri, na ktorých všetci čakajú, stačí jednopolitické rozhodnutie a je po stromoch, tak ako sa stalo pred nedávnom priprezidentovom rozhodnutí postaviť Dom Moskvy v jednom zo suchumských parkov...
Pestré a farebné je prádlo vo dvoroch a na verandách, ale aj mozaikové fontány, lavičky či autobusové čakárne.
Hotel Rica, v ktorom som bývala je hneď pri monumentálnej a predsa štíhlo pôsobiacej vstupnej bráne na promenádu. To, čo nie je vidno je požiarom zničená ruina obchodného domu hneď naproti.
Betónové móla boli kedysi známe diskotékami, dnes sú viac-menej opustené.
Nardy, šach, domino a karty tu hrá skoro každý. Bielovlasý muž v pásikavej košeli úplne napravo je abcházsky minister zdravotníctva.
Je leto a tak sa každé ráno chodí na pláž a každý večer na promenádu,
alebo len tak oddychuje s lístkom eukalyptu v ruke.
Posledný deň pred odchodom ma Laura berie von. Nie, múzeum nechcem, ale spomeniem si na presmutnúpoviedku Miroslava Holuba o Suchumi z knižky "Tŕi kroky po zemi" apoprosím ju, aby ma zaviedla do záhrady opíc, kde ich kedysi sovietskivedci chovali okolo dvetisíc. Ani neviem, čo som od toho miestaočakávala... Je ešte smutnejšie, ako v knihe a ja sa v duchuospravedlňujem, keď fotím smutné opičie oči v rozpadajúcich saklietkach..
Fotky z nádhernej botanickej záhrady, založenej v 1840 roku by vydali na samostaný blog - za všetky aspoň jedno lekno spomedzi stoviek žltých, ružových, bielych a fialových.
Perleťové Čierne more s beláskavým oparom a výhľady na krajinu nás sprevádzali po ceste zo Suchumi do Nového Afonu, ktorý bol v stredoveku hlavným mestom Abcházska.
Psyrccha - lastovičie hniezdo nad riekou. Aj toto je prenádherná, ale spustnutá stanica. Naľavo tečie rieka, napravo za stromami vedú koľajnice.
Ak by niekto nevedel, tak čača je gruzínska pálenka...
Most nad riekou Gumista. "Tadiaľto sme utekali," ukazuje mi Laura. Naľavo sme stáli my, napravo zastali gruzínske vojská..." Pri rieke sa dnes hrajú deti - niekoľko rokov celú krajinu odmínovavala anglická nezisková organizácia HALO Trust.
Farebný západ slnka nad Suchumi - more, palmy, oblaky...
Kontext
Abcházsko má za sebou dlhú históriu krajiny, ktorá v rôznych obdobiach zažila vlastnú samostatnosť i fungovanie v rámci iných štátov. Po vyhlásenínezávislosti Abcházska v r. 1992 sa gruzínske vojská pokúsili získať krajinu naspäť podsvoju kontrolu, v septembri 1993 ichvšak abcházske vojská s pomocou ruských a severokaukazských spojencovporazili. Abcházsko opustilo vyše 250 000 Gruzíncov. V súčasnosti žijútíto vysídlenci (označovaní ako IDPs – internally displaced persons) v Gruzínsku v ťažkých podmienkach,mnohí z nich trpia depresiami a povojnovým syndrómom. Hoci Abcházsko žiadna z krajín dosiaľneuznala, už 14 rok funguje de facto ako samostatná krajina, do určitej miery aj vďaka podpore (a mocenským záujmom) Ruska.
Kedže rozhovory na úrovnipolitikov prakticky zastali, viaceré mimovládne organizácie ako na abcházskej, tak na gruzínskej strane sa snažia viesť spoločný dialóg a riešiť konflikt na občianskej úrovni.
O dva týždne prinesiem pohľad z druhej strany - zo strany Gruzínska.
Fotografie: Zora Pauliniová
