Myslím na Suchumi, na biele paláce so stĺporadím, aleje ružových oleandrov, platanov a eukalyptov, divoko jazdiace autá, na živú "Naberežnuju" - promenádu na brehu Čierneho mora.
Vidím Tbilisi s čarovným a zanikajúcim "podhradím" pod pevnosťou Narikala, Rustaveliho bulvár s čerstvo vydláždenými chodníkmi, zaplavený slnkom, ľuďmi, autami a hlukom ich klaksónov...Všetko, na čo si viem spomenúť, je tak vzdialené fotkám z posledných dní...
Myslím na Abcházku Lianu zo Suchumi, ktorá ťahala bez prestávky celé týždne, takže v posledný deň nášho stretnutia sa zložila. Keď sme skončili seminár, zameraný na rozvoj občianskej spoločnosti, s kruhami pod očami mi povedala, že ju ešte čaká rozhovor s Mathewom Bryzom a dovolenka... ktovie kedy... No napriek únave a teplu sme v tmavomodrom súmraku sedeli na móle, pili ľadovú kávu a ona rozprávala, ako pred 15 rokmi nikto neveril, že Gruzínci vstúpia do Suchumi, ako si jej sestra sušila vlasy, keď začala delostreľba a mama pribehla z nákupu s taškami v rukách a búchala a kričala: Nepočuješ? Vojna začala!
Myslím na Gruzínku Esmu z Kutaisi, mladučkú a štíhlu, ktorá pracuje ako dobrovoľníčka v organizácii Abchazintercont, venujúcej sa utečencom a mladým ľuďom a pred pár dňami mala mať rozlúčkovú party po skončení univerzity. V Suchumi sa narodila a smútila za ním, bože, a ako... hoci si ho ledva mohla pamätať, keď z neho za bojov v roku 1993 utekala. Je jednou zo skoro štvrť milióna vysídlencov - ľudí, ktorí museli kvôli hrozbe násilia zmeniť svoje domovy.
Vidím pred sebou Marinu a Nino z Tbilisi, ktoré práve chystali stretnutie mladých ľudí z Abcházska a Gruzínska a s veľkou opatrnosťou vyberali tých, ktorí by sa ho mali zúčastniť. Sedeli a zvažovali, či bude lepší mladý právnik Laša, brilantný, ambiciózny a netrpezlivý alebo pokojný a presvedčivý Guram. Alebo ďalší a ďalší z tých dvadsiatich gruzínskych študentov a aktivistov, s ktorými sme tri dni diskutovali, ako ovplyvňovať politikov, ako kontrolovať verejné inštitúcie, ako dosiahnuť, aby ďalšie voľby neboli sfalšované, ako brániť práva vysídlencov z Abcházska...
Myslím na Gruzínca Paatu, ako mi cestou z Gori kúpil sladké orechy čurčcheli a ja som počula jeho hlas, náhliaci sa, vysvetľujúci a naliehavý..."Chcete sa stretávať s Abcházcami", oslovoval študentov, s ktorými sme pracovali - ale čo stretnutia vyriešia? Mysleli ste na to, čo také môžete ponúknuť ľuďom v Abcházsku, aby ste boli pre nich zaujímaví a a dôveryhodní partneri? Mysleli ste na to, ako treba zmeniť našu spoločnosť, aby vedela prijať rôznosť a netlačila, aj nasilu, na jednotnosť?"
Myslím na všetkých, ktorí tam teraz sú a ktorých práca v kontexte toho, čo sa deje akoby stratila opodstatnenie...
Kto je dobrý? Kto je zlý?
Pár dní po skočení spoločného cvičenia s NATO "Immediate response" sa Gruzínsko pokúsilo rýchlou akciou získať kontrolu nad Južným Osetskom, ktoré v roku 1992 jednostranne vyhlásilo nezávislosť. Možno len predpokladať, že ak by sa vojenská akcia podarila, nasledoval by neskôr útok proti väčšiemu Abcházsku. Porušenie Moskovskej dohody o mieri poskytlo Rusku zámienku tvrdo zaútočiť a po delostreleckých útokoch vstúpiť s tankami priamo na gruzínske územie.
Keď začiatkom 90-tych rokov vyhlásili Abcházsko a Južné Osetsko nezávislosť, reagovali tak aj na dôsledky stalinskej politiky asimilácie a vytvárania jednotného gruzínskej národa. Keď sa Gruzínsko rozhodlo osamostatniť sa od Ruska, nieslo si v sebe aj traumu z 9. apríla 1989 . História je plná nášľapných mín na oboch stranách, ktoré vybuchujú dlho potom, ako boli položené...
Aj keby hneď zavládol mier zbraní, dôsledky toho, čo sa deje dnes bude Gruzínsko, Európa i svet riešiť ešte dlho - Rusko nevynímajúc. Keď sa v Gruzínsku (a Osetsku) strieľa, nikto nemá čas hovoriť o riešení konfliktov, o budovaní mostov medzi Gruzíncami, Osetíncami a Abcházmi, o zmene unitárneho štátu na multi-etnický štát, o posilňovaní a nie okliešťovaní občianskej spoločnosti v Gruzínsku, o obavách Abcházcov z pohltenia ich krajiny Ruskom...
Možno sa opäť obnoví rovnováha. A keď uplynie nejaký čas, možno si opäť niekto spomenie na výzvu, ktorú pred rokom poslala gruzínska organizácia Abcházcom aj za cenu toho, že čelila tvrdému odsúdeniu prezidenta Saakašviliho.
Našou minulosťou je tragická vojna, ktorá vyvrcholila rozdelením dvoch národov. Čas plynie, ale bolesť zostáva a rany bolia. Otázky zostali nezodpovedané. Budúcnosť je stále nejasná.
...
Odpusťte, žesme nezabránili vojne.
Odpusťte, žesme sa nevyhli nešťastiu.
Ľutujeme každú vystrelenú guľku; každé slovo,ktoré mohlo podnietiť vojnu.
Odpusťte, že sme sa na vás neobrátili skôr a nepovedali vám tieto slová nahlas.
Prepáčte, že sme nezabránili tragédii...
Ale vysvetlí mi niekto, prečo s tým pricházajú obyčajní ľudia a politici mlčia?
Doplnené 14.10: Ak sa ma niekto pýta, na čej strane som, teda: som na strane riešenia konfliktu bez zbraní a vojenských útokov; som na strane, ktorá je proti zabíjaniu civilistov. Útoky z jednej i druhej strany nič nevyriešili, iba celý konflikt prehĺbili... a my sa s tým roky budeme stretávať...
