Keď som fotila najprv pred prezidentským palácom a neskôr pred parlamentom demonštráciu proti vlasteneckému zákonu, stále mi v ušiach znelo jedno slovo, ktoré mi to celé vystihovalo: FUN.
Fun ako radosť a zábava, ako spontánnosť, ktoré sem priviedli stovky mladých ľudí (a podľa mňa ich bolo viac, ako tisíc, teda číslo, ktoré uvádzali médiá),
fun ako motív pôvabných momentov, keď robili policajti bodyguardov protestujúcej SNJ, ktorá sa premávala poza chrbty demonštrujúcich študentov celá vytešená, že má toľko priestoru v médiách,
fun, keď zapálená pani na prechode mávala zástavou tak, že prechádzajúci skoro utrpeli úraz jedným zo štátnych symbolov.
Bolo veľmi inpširujúce vidieť, ako sa kto k zástave či k slovenskému znaku stavia,
či ako sa na túto príležitosť vyobliekal:
"My tu nie sme ani pri zákonu, ani za zákon, ale kvôli republike, lebo túžime, aby sa zjednotila", uviedli hrdí nositelia mutlifunkčných šálov (na demonštráciu, na futbal, na hokej...)
S radosťou sa podpisovali petičné hárky za zrušenie zákona,
a v perfektnej nálade tiahli ľudia k parlamentu, aby vyjadrili svoj názor na povinné vlastenectvo.
K pozitívnemu prístupu prispeli ešte aj policajti na hrade, ktorí pomáhali dezorientovaným psíčkárom a snažili sa riadiť dopravu.
Najčarovnejší bol však pre mňa moment, keď na hrad dorazili zadýchaní páni z SNJ práve včas, aby si spolu so študentami zaspievali slovenskú hymnu.
Aby bolo jasné: som proti vynútenému vlastenectvu a ani nemá význam vymenúvať dôvody, pre ktoré si myslím, že poltici, ktorí ho presadzujú, nie sú vlastenci.
Ak spomínam radosť , tak kvôli tomu, že ma teší, že sa našli tí, čo to zorganizovali i tí, čo prišli...
