Krtovce sú malá obec za Radošinou, skoro utopená v zelenej krajine pod tajomným Marhátom. S rybníkom, lesmi a poľami naokolo, s kostolom, obchodom, kčmou a malým kulturákom v strede obce.
Park na námesti vznikol začiatkom sedemdesiatych rokov, keď Krtovčania hlinou z rybníka zaviezli jamu Hučavku, vymurovali múriky, oddeľujúce štyri zelené terasy a začali sem vysádzať stromy. Dnes je to zelené srdce dedinky s dvomi studňami, plné stromov, kvitnúcich kríkov a prelietajúcich vtákov, ale bohužiaľ poznačené časom. Studne nie sú využité, na viacerých lavičkách sa nedá sedieť a chodníky zarástli trávou.
Východiskom pri plánovaní verejných priestorov je myšlienka, že najlepšími expertami na miesto, kde žijú, sú ľudia samotní. Možno nevedia navrhnúť technické riešenia, ale - ak sa ich na to spýtame - vedia jasne pomenovať, čo sa im na ich ulici či námestí páči a čo im chýba. Poznajú príbehy, ktoré sa spájajú s miestom, kde žijú a vedia ich rozprávať s veľkým zanietením. V Krtovciach sú to nielen príbehy o učiteľovi Hamarovi a starostovi Babčanovi, ktorí predbehli dobu, ale aj o ľuďoch, ktorí kedysi park vlastnými rukami vysádzali, ako 90 - ročný pán Oravec (V Krtovciach je vraj polovica ľudí Oravcov a polovica Jančovičovcov, aj miestny starosta je Oravec).
Keď sa rozhodnete ľudí vtiahnuť do plánovania verejného priestoru, treba ho najprv zmapovať. Deti vedia najlepšie, kde im pri naháňačke do diery vbehla noha; rodičia vedia, či sa na reťaziach zábradlia malé deti potknú a kde hrozí, že vbehnú na cestu; starší ľudia vedia, z ktorej lavičky vidno západ slnka a kde im chýba bezbariérový prístup.
Po mapovaní sa ľudia stretnú, predstavujú čo zistili a diskutujú o tom, čo im v priestore chýba a čo by v ňom chceli mať. Diskusiu vedie skúsený človek - facilitátor, ktorý pomenúva, čo sa objavilo spoločné a pomáha hľadať spôsoby, ako zlúčiť zdanlivo kontroverzné nápady. A tak ľudia, ktorí na začiatku prišli s rozdielnymi predstavami zisťujú v spoločnom dialógu, čo je dôležité pre tých druhých a vyjednávajú o podobe i využití priestoru.
Nakoniec nastáva najťažšia časť plánovania - kreslenie návrhov. Farebnými ceruzkami a často neumelou rukou dávajú na papier svoje nápady rodičia,
seniorky a seniori
i deti.
Potom svoje návrhy prezentujú ostatným a odovzdajú ich architektom...
Keď je po všetkom, nasleduje ochutnávanie gulášu...
Načo sú nám teda pri takomto plánovaní architekti?
Preto, aby boli celý deň s ľuďmi a pozorne počúvali.
Preto, aby citlivo kládli otázky, ak nerozumejú ich predstavám.
Preto, aby bez snahy presadiť sa vysvetľovali ľuďom dôsledky ich plánovacích rozhodnutí.
A aby nakoniec zobrali návrhy, ktoré ľudia vytvorili a pokúsili sa ich predstavy pretlmočiť do projektu, ktorý bude navrhnutý ľuďmi a pre ľudí...
