Ako to začalo
Klub KASPIAN je nízkoprahové zariadenie , ktoré ponúka priestor pre deti a mladých ľudí, tráviacich svoj voľný čas prevažne na uliciach Petržalky. Streetworkeri, ktorí v ňom pracujú zistili v teréne, že mladí potrebujú vlastný priestor, kde by ukázali, že sú v niečom dobrí. Takýmto priestorom sa stal petržalský skatepark na Markovej, ktorý bolo treba zrekonštruovať.
Kedysi najväčší skatepark na Slovensku, postavený v roku 1998 navštevovalo denne okolo stovky mladých, ale pretože ho nikto neudržiaval, postupne schátral. To, čo popíšem na niekoľkých riadkoch, trvalo dlhé mesiace: decká sa začali o rekonštrukciu parku zaujímať a okrem napísania projektu (to zabezpečili ľudia z Kaspianu) robili v podstate všetko – od rokovania na miestnom úrade, cez vyjednávanie s firmou, ktorá mala veci realizovať, navrhnutie prekážok do skateparku a ich vizualizáciu, až po realizáciu rekonštrukcie a pomoc pri slávnostnom otvorení 1. apríla 2006. Celkovo sa ich zapojilo niekoľko desiatok; v niektorých fázach projektu až päťdesiat ľudí.
„Myslím, že tento projekt bol pre nich prípravou na reálny život. Už v blízkej budúcnosti sa môžu ocitnúť v situácii, že budú rokovať s niekým v určitom postavení, budú musieť vyjadriť to, čo chcú a sami sa rozhodnúť. Možno sa nie vždy rozhodli správne, ale aspoň mali možnosť vyskúšať si to a vidieť, ako sa to robí.
Skatepark sme na päť rokov (do r. 2011) dostali do prenájmu od mestskej časti Petržalka za symbolickú cenu korunu za rok. Viem, že nás čaká ťažká práca, ale pre mestskú časť a ďalšie organizácie sme v tomto projekte zaujímaví partneri a tak dúfam, že najbližšie roky budú rovnako úspešné, ako bol tento projekt.“, povedala mi pred rokom streetworkerka Zuzka Hollá. Rozprávala som sa s ňou, pretože sme spolu s nadáciou Intenda hľadali príklady zapojenia mladých ľudí , ktoré sme chceli publikovať.
Čím sa to zauzlilo
Bratislavský magistrát prišiel ešte v predošlom roku s pekným nápadom vytvorenia zelených parkov na zanedbaných zelených plochách a skvelá myšlienka sa postupne rozbehla. Prostredníctvom médií zazneli koncom mája 2007 viaceré veci:
že projekty spracovali študenti architektúry z Viedne a z Bratislavy,
že z 12 riešených návrhov vybrala porota 3 víťazné,
že už v r. 2009 sa budú môcť obyvatelia prechádzať po atraktívnych parkoch,
že si tam od tínedžerov po staších občanov každý nájde svoje zákutie,
že pripomienky obyvateľov architekti zapracujú do návrhov.
Zaznelo však aj to, že sa u obyvateľov projekty nestretli s pochopením .
A že jedným z 3 víťazných návrhov je park pri Chorvátskom ramene a aby mal park (podľa riešiteľov) priame prepojenie na vodu, treba skatepark presunúť. Áno, ten skatepark, ktorý si navrhli decká samé a ktorý je podľa projektantov " na nevhodnom mieste".
Podľa správy o projekte Záhrady pre všetkých "každý tím realizoval v lokalite, ktorú si zvolil, prieskum medzi obyvateľmi, na základe ktorého zvolil koncept a detaily svojho riešenia parkovej úpravy."
"Nikto nás neoslovil, ani do tejto chvíle sa nám nikto neozval... " reagovala na moje otázky Zuzka. "Raz sme na mieste stretli nejakého študenta, ktorý si tam fotil veci, ale nevedel nám dať žiadne bližšie informácie, tak sme tomu neprikladali veľký význam. Až neskôr a úplnou okľukou sme sa dozvedeli, že sa niečo chystá."
Čo je na tom zaujímavé
Na obrovskom sídlisku sa nájdu decká, ktoré investujú vlastné nápady a čas na to, aby si prispôsobili priestor svojim predstavám o trávení voľného času.
Nájdu sa streetworkeri, ktorí ich "sprevádzajú" a učia, že veci sa dajú dosiahnuť aj v dialógu s predstaviteľmi moci.
Nájdu sa úradníci, ktorí prídu s myšlienkou vytvorenia nových parkov v nevyužívaných priestoroch a podnietia vznik medzinárodného projektu so zapojením študentov.
A potom sa nájdu študenti architektúry, ktorí v rámci projektu a v dobrej vôli navrhnú park.
Tak kde je potom problém?
Napríklad v tom, že pri plánovaní priestoru nikto nebral do úvahy názory ľudí, ktorí daný priestor spoluvytvárali a užívajú a nikto sa ich na ich názor vopred nespýtal.
Že niekto navrhuje presunúť funkčný skatepark kvôli vytvoreniu iného parku a v podstate tým deklaruje, že skejťáci nemajú nárok a že s tým, čo vytvorili možno manipulovať.
Problém je aj v tom, že tí, čo študentov vedú (pedagógovia), i tí, čo projekt podnietili (samospráva) iba prehlbujú starú schému:
PROJEKT sa rovná PROJEKTANTI plus ÚRADNÍCI mínus OBČANIA.
"Decká majú k prekážkam v tomto priestore, ktoré naplánovali a vybudovali osobný vzťah. Chránia si skatepark, upratujú si ho a starajú sa oň . Ja vôbec neviem posúdiť, čo to spraví, keď sa projekt parku zrealizuje a skatepark bude musieť ustúpiť... uvažuje Zuzka Hollá.
"Posledných pár mesiacov sme v intenzívnom kontakte s mestskou časťou, lebo sme s deckami napísali projekt, zameraný na vybudovanie prístrešku v tomto priestore. A teraz sme zmätení, lebo nevieme, či v tom vôbec má význam pokračovať; netušíme, čo s priestorom bude..."
Vo svojej práci sa často stretávam s konfliktami, ktoré vznikajú, keď niekto pred prijatím rozhodnutia zabudne osloviť alebo cieľavedome neosloví tých, ktorých sa to týka. Tak je to aj v tomto prípade, ktorý nie je len o skateparku, ale o tenkej línii, ktorá delí ľudí spolupracujúcich od potrestujúcich, aktívnych od ľahostajných. Tá línia sa láme tam, kde ľudí zapájame do rozhodovania alebo ich z rozhodovania vylučujeme.
Zatiaľ je na tom všetkom pozitívna jedna vec: ešte stále je čas zastaviť to celé na začiatku a začať komunikovať s tými, ktorých sa to týka...
Čo myslíte:
Zrealizuje sa projekt parku tak, že sa skatepark presunie, alebo zodpovední pochopia, že park pre ľudí znamená aj park pre tínedžerov a zmenia projekt?
Čo to spraví s tvorcami skateparku, ako ho presunú?
Kedy sa začnú v Bratislave plánovať verejné priestory tak, aby občania dostali slovo už pri ich navrhovaní?
Fotky v texte som fotila sama, fotka z perexu je z wroclavského skateparku .
