Čo majú spoločné?
V prvom rade majú za sebou silnú skúsenosť čakania na moc. Fico od r. 2002, keď sa Smeru nepodarilovyhrať voľby; Ďurkovský v čase svojho druhého volebného obdobia v roli starostuStarého Mesta, pretože pre svojich vtedajších straníckych partnerov nebolnajprv ako kandidát na primátora politicky priechodný.Aktivity,ktoré počas tohto obdobia na úrovni Starého mesta realizoval, boli aktivitamičloveka, ktorý cieľavedome mieri vyššie.
Pre oboch sú motorom silné ambície a obaja ich zameriavajú na uskutočňovanieveľkých, možno až nezvratných zmien - jeden na úrovni štátu, druhý na úrovnihlavného mesta krajiny. Obaja majú túžbu po moci, tak veľmi potrebnú nalídrovských pozíciách, na ktorých sa obaja nachádzajú a víziu zmien, spojenýchs ich menom.
Premiér i primátor sú si podobní aj blízkosťou k významným podnikateľskýmkruhom a čitateľnosťou niektorých ich krokov v tomto kontexte (Fico - jadrováa diaľničnálobby, Ďurkovský - developerskáa stavebnálobby).
Obidvaja sú pragmatici, húževnatí a väčšinou racionálni, čo pri ich spoločnomstretnutí viedlo k pragmatickému vyjadreniu očakávaní o vzájomnejspolupráci.
Obidvaja nefungujú izolovane, ale majú k dispozícii výkonný aparát (vládu,magistrát) a podporu poslancov (na úrovni mesta i na úrovni štátu); sújednoducho viditeľnými predstaviteľmi zoskupenia ľudí s určitými hodnotami,kultúrou a správaním.
Práve v kontexte tohto skupinového správania existuje jedna vec, ktorá ich zpohľadu zvonka spája viac ako ostatné veci. Je to groupthink,syndróm skupinového myslenia.
Čo je to groupthink?
Groupthink je fenomén, o ktorom hovoria guruovia manažmentu, zaoberajúci satímovou prácou a efektívnym fungovaním sociálnych skupín. Medzi prvými popísaltento fenomén hlbšie Irving Janis,vychádzajúc z analýzy viacerých rozhodnutí americkej zahraničnej politiky.Klasickou ilustráciou groupthinku je havária raketoplánu Challenger v r. 1986,medzi novšie spomínané príklady patrí rozhodnutie prezidenta Busha viesť irackúvojnu.
Groupthink, v krátkosti povedané, je fenomén skupinového myslenia (občasoznačovaný ako skupinová stupidita), preceňovanie skupinovej kohézie, ktorévedie k tomu, že sa jednotlivci a skupiny uzatvoria pred spätnou väzbou zvonkajšieho prostredia a akékoľvek kritické podnety považujú za útok protisebe. Podľa českého vedca FrantiškaKoukolíka však treba pojem stupidita vnímať neutrálne: pokojne môže ísť ajo chovanie jednotlivcov alebo skupín, ktorých inteligenčný kvocient sa pohybujev pásme geniality. Kpredpokladom vzniku groupthinku patria podľa sociálneho psychológa Clarka McCauleyhodirektívny vodca, rovnorodosť sociálneho zázemia a ideológie a izolácia skupinyod vonkajších zdrojov informácií.
K čomu vedie groupthink? K nedostatku dôležitých informácií pri rozhodovaní,k nesprávnym rozhodnutiam; k miernym, neskôr k čoraz výraznejším deformáciámsystému a v prípade úplného uzavretia sa spätnej väzbe z prostredia aj k jehomožnému kolapsu.
Ako groupthink funguje
Na individuálnej úrovni sa môže prejavovať cez nekritické zdôrazňovanievýnimočnosti a správnosti vlastného konania, ale aj skratové jednanie -hľadanie argumentov proti druhej strane, kriminalizovanie oponentov, ktorí majúiný názor... Na systémovej úrovni ide o presadzovanie štrukturálnych zmienalebo legislatívnychprocesov, vedúcich k vytlačeniu kritických hlasov z politického priestoru -od zbavovania mimovládnych organizácií účasti na konaniach, odsekávaniafinančných zdojov pre nepohodlné organizácie, zvyšovania právomocí polície nasledovanie občanov či obmedzovanieslobody tlače (chystaná novela tlačového zákona, získavanie vplyvu voverejnoprávnych médiách).
Na miestnej úrovni ide o vytesňovanie občanov z rozhodovacích procesov,nereagovanie na podnety a petície, dokonca ani na také, ktoré podpísalo niekoľko tisíc občanov, neúčasťna verejných stretnutiach, na ktorých môže zaznieť kritika, vylučovanieverejnosti z tvorby koncepčných materiálov či sťažovaniekomunikácie medzi samosprávou a občanmi.
Ak sa na to pozeráme z pohľaduobčana, môže byť v podstate jedno, či sa dvere zatvárajú s buchotom alebopotichučky - podstatné je, že sa cez ne nikto nedostane...
Čo bude ďalej
Ako premiér, tak primátor sú ľudia, ktorí majú ten najzákladnejší predpokladpre to, aby vyhrávali voľby a aby naplnili svoje roly ako roly politikov. Majútotiž legitímnu túžbu po moci, majú ambície a chuť vládnuť.
Môžeme sledovať, či majú aj ďalšie kompetencie, bez ktorých to nejde a ktoréby im umožnili udržateľnosť ich výkonu: strategické myslenie, schopnosť viesťotvorený dialóg a prijímať nepohodlné názory; schopnosť ľudí spájať a nierozdeľovať; schopnosť spravovať a nielen vládnuť...
Pozn.: Slová "moc" a "stupidita" súsamé o sebe neutrálne. Emočný náboj získavajú až podľa toho, ako sa s niminaloží.
