Ako som dom spoznala
Strategicky sme plánovali. A keď plánujete v siedmich jazykoch a každýz vás má iné predstavy o tom, kde začať a kam sa dostať a tí druhí vám jednoducho NEROZUMEJÚ, potrebujete vypnúť.Vyšla som von a konečne uvidela Stuttgart West, veď sme prileteli hlboko v noci a pracovali a pracovali... Možno kebysom si nevzala tento time-out a netúlala sa ulicami,menej by som porozumela, prečo je DOM, v ktorom som strávila niekoľkodní, taký dôležitý a ako sa v ňom odráža toto mesto, táto štvrť aľudia, ktorí v nej žijú.
Stuttgart West nebol počas II. svetovej vojny, na rozdiel od štvrtí v centre, zbombardovaný; zachoval si fluidum a gracióznosť starej architektúry , príjemnú mierku, otvorené parky a námestia. A postupom času sa stal miestom pre život rôznych skupín imigrantov, ktorí tu žijú často už v druhej generácii a podľa toho, čo som zachytila a použijem ako klišé - v mieri a zhode.
Máločo pre mňa vystihuje atmosféru tejto štvrte tak, ako nasledujúci obrázok. 1. Na lavičkách sedia neznámi ľudia, rodiny, kamaráti a rozprávajú sa. 2. Lavičky sú navrhnuté tak, aby ste mohli sedieť v príjemnej vzdialenosti a rozprávať sa.
V takomto prostredí je zasadený Generačný dom. Je to dom pre ľudí, naplánovaný s ľuďmi. S úplne bežnými vecami, ktoré v iných domoch ažtak bežné nie sú. A všetko, s čím som sa v ňom stretla, je zdrojom inšpirácie a radosti: to, akodom vznikal, ako sú riešené jeho priestory, ako je spravovaný a čo ponúkaľuďom.
Ako dom vznikal
Generačný dom vychádza z vízie spoločného priestoru pre rôzneskupiny, ktoré si môžu navzájom pomáhať. Tradičná sociálna starostlivosť sa totiž často často snaží riešiť problémy jednotlivýchskupín oddelene a tak sa môže stať, že tých, ktorí sú vysunutí na okrajspoločnosti ešte viac izoluje. Mesto Stuttgart sarozhodlo byť jedným z partnerov voveľkom a časovo náročnom plánovacom procese - aj vďaka tomu, že dlhé roky tu do verejnej diskusie vnášali tému rovnosti a zapojenia rôzne, najmä ženské organizácie (napríklad materské centrá). Každý týždeň sa uskutočňovali stretnutia "obyvateľov" domu s architektmi Haagom, Haffnerom a Stroheckerom . Aby laici naozajporozumeli procesu plánovania, veľa sa pracovalo s vizualizáciou každej z alternatív cezkresby a modely, často sa plánovalo priamo na mieste. Vypracovaním projektu však plánovací proces neskončil. Budúci užívatelia sastretávali ďalej, aby dospeli k dohode o fungovaní a spravovaní domu.
Čo dom ponúka ľuďom
Dom je akousi obývačkou štvrte – je tu veľa"verejných" priestorov – bezbariérových, viacfunkčných, spoločne zdieľaných. Vstupuje sa doň z ulice cez presklenú fasádu, takže zvonkuje vidno, čo sa vnútri deje a prvým kľúčovým kontaktným bodom je malé espresso. Capuccino si môžete vziať so sebou kamkoľvek idete; najesť sa môžete v bistre s miestnymi potravinami, kde sa varí mix tureckej, nemeckej a talianskejkuchyne a cezeň (ale aj okolo domu) vstúpite dozáhrady a na ihrisko.
Dom slúži ako komunitné centrum. Nájdete v ňom chránené bývanie pre seniorov, ambulantnú starostlivosť o starých a chorých, rodinnéa susedské centrum a zariadenia pre dennú starostlivosť o deti - jasličky so zdieľanými miestami či škôlku. Je tu však aj obchodík - secondhand, knižnica, telocvičňa, priestory pre krúžky, dielne, klubovne, divadielko, priestory na tréningy a workshopy a na streche záhrada s liečivými bylinkami. Cez týždeň alebo počas víkendov,keď v centre nebežia programy si môžu ľudia z okolia prenajať za slušnú cenu priestory na oslavy alebo rodinné stretnutia -radnica má záujem, aby centrum žilo.
Je úplnou samozrejnosťou, že prístup do priestorov je bezbariérový - nielen vďaka výťahom, ale aj rampám; že tu všade nájdete prebaľovacie pulty alebo miesta, kde môžu mamy dieťa nakojiť.
Doobeda vládnu na ihrisku deti. Veľká metla je obľúbeným nástrojom. Raz na nej lietajú 4 bosorky,druhý krát niektoré z detí upratuje z chodníka porozsýpané kamienky.
Na 1. poschodí je široká pavlač, z ktorej sa vstupuje do jednotlivých priestorov, napríklad do škôlky alebo do keramickej dielne... Deti po terase behajú hore - dole, už aj preto, že z nej nadol vedú viaceré kĺzačky.
Doobeda sú častými návštevníčkami mamy s malými bábätkami. Je však úplne bežné, že sa tu cestou od klienta zastavia rodičia pozrieť na deti, alebo že tu nájdete rodičov, ktorých dieťa si zvyká na škôlku (niekedy až 2 týždne).
Pri vstupe aj v "družinách" pracujú dobrovoľníčky aj dobrovoľníci.
Pestrá zmeska rodičov zo všetkých svetových strán. Takto to vyzerá pobede, keď prídu pre deti, alebo keď príduväčšie deti na krúžky.
Ako to funguje
Výstavbu domu financovala Nadácia Rudolfa a Hermanna Schmidovcov a stuttgartská radnica, ktorá sa aj teraz podieľa na financovaní energií a opráv. O prevádzku domu sa starajú štyri občianske združenia, ktoré v ňom sídlia a ktorých predstavitelia sú členmi správnej rady domu.
Dom dýcha zvláštnou kombináciou strohosti a jemnosti. Priznané konštrukcie a pohľadový betón sú doplnené typickým waldorfskoškolským dizajnom - ovčím rúnom, mozaikou, pastelovými farbami, drevenými hračkami, starými pohovkami a vankúšmi. A samozrejme množstvom obrázkov, ktoré vytvorili deti, ale aj rôznymi výstavami ľudí zvonku a zvnútra.
Ľudia z domu
Elke je projektová manžérka. Keď som chvíľu stála a sledovala ju, všimla som si, že nezabudne nikoho z prichádzajúcich privítať, každého pozná po mene. "Celý deň by som mohla stáť a vítať ľudí. Nie je nič horšie, ako keď sa musím zatvoriť do kancelárie, aby som dokončila nejakú správu. Vtedy mám pocit, že nežijem," povedala mi sama. Andrea je členka správnej rady domu. Veľmi downt-to-earth človek, veľmi realistická, ale nikdy nezabudne oceniť svojich kolegov. Ju samú ocenil napríklad nemecký prezident.
...
A tak sme doplánovali. Dopitá káva, popísané papiere, v hlavách niekoľko skvelých a mnoho neusporiadaných myšlienok. Prežiť to všetko mi pomáhal tento priestor.
Keď sme sa konečne ocitli v zóne bez mentálneho nasadenia, tak zúrivo sme si pripíjali, až z toho boli poháre skoro žeravé...
Posledná cesta ulicami nočného Stuttgartu. Stojíme pred čarohľadom a pozeráme dopredu. Prečo je ten dom tak dôležitý, prečo nás tak oslovil?
"Vieš, on stavia na prirodzenej všeľudskej spolupatričnosti. Patríme k sebe bez ohľadu na dátum narodenia. Vzájomným súžitím sa obohacujeme o nové pohľady, inšpirujeme sa a dokážeme vnímať cestu životom v jej nádhernej celistvosti, hovorí mi Elka z Únie materských centier .
A podobne ako ja, aj Elka hovorí: "Čo to so mnou spravilo? Prebudilo to vo mne jeden sen - vybudovať takýto dom na Slovensku..."
Doplňujúce informácie: New Partnerships For a New Millennium - The Stuttgart Model, Suranja Gupta a Monika Jaeckel, 2002
