Cesta priateľstva 2009 - kto na to mal?

Bola to moja prvá skúsenosť s jazdou v peletóne, ktorý svišťal a strhával ma so sebou, možno viac psychicky ako fyzicky, tým tempom a tlakom, aby človek šlapal rovnako intenzívne ako ľudia vedľa neho...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (18)
Obrázok blogu

Len pred pár dňami ma kamaráti zlanárili na Cestu priateľstva, ktorú tohto roku išlo skoro 1400 cyklistov. Cesta viedla z Námestia Slobody v Bratislave cez prechod Kittsee do Nickelsdorfu, odtiaľ do Hegyeshalomu, kde bolo občerstvenie a naspäť smerom do Bratislavy cez Bezenye, Rajku až k čárde Kormorán.

Prvý krát som si vyskúšala ako je to ísť naplno a desiatky kilometrov v skoro nemennom tempe a hoci som hneď po skončení mala pocit, že to nie je moja šálka kávy, teraz začínam zvažovať, že možno pôjdem opäť...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Musím priznať, že pre mňa, čo som na bicyklovačke zrejme psychickou záťažou pre kamarátov (pretože stále predbieham, skáčem z bicykla, fotím, zaostávam a znovu predbieham) bolo nezvyklé bicyklovať len kvôli bicyklovaniu a nielen kvôli tomu, aby som sa priblížila ku krásnym miestam. Prvú hodinku som to vydržala, ale keď sme za sebou nenávratne zanechali viacero zaujímavých scén (rakúsky policista - motorkár v historickej uniforme, malebne nainštalované súsošia divákov s deťmi popri trati či veľký biely maco v detskej sedačke, nehovoriac o krajine ako takej), povedala som si, že to risknem a vrátim sa k svojim zvykom.

SkryťVypnúť reklamu

"To vôbec preteky nie sú. Snáď iba ak chceš prísť na prestávku ako prvý, aby si nečakal dlho v rade na klobásu, či guláš. Tam sa jazdí, ako ti to vyhovuje. V pelotóne boli ako namakaní žiletkári, tak ľudia na horských ako aj tety na dámskych bicykloch. A takú prehliadku bicyklov inde nezazrieš. Od úžasných karbónových rámov až po ozaj staré favority. Ja nie som fanúšik masoviek, ale toto ma určitú tradíciu (20 rokov) a má to niečo do seba.", napísal na jednom z diskusných fór Redmann.

Aj pre mňa to bola prehliadka bicyklov, tvári či vybavenia...Niektorých ľudí (alebo ich časti) som si všimla viackrát, to keď som zaostávala a opäť sa predierala dopredu. Napríklad tieto podkolienky mali celý deň približne moje tempo - ale na tvár by som si nespomenula :-)

SkryťVypnúť reklamu
Obrázok blogu

Väčšina účastníkov bola predpisovo ovestičkovaných,

Obrázok blogu

ale našli sa aj tí, čo sa líšili.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Tak pri tomto pánovi v Nickelsdorfe išli moje predsavzatia nezosadať z bicykla stranou...

Obrázok blogu

Najvďačnejší diváci boli rodiny s deťmi či starší ľudia;

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

pocit výnimočnosti dodávali asistujúci policajti, sprievodné autá a skutočnosť, že konečne sme raz na ceste boli pánmi a autá museli čakať.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Cestou som zazrela 2-3 defekty, jedného človeka, pri ktorom už asistovala sanitka a jeden rozbitý lakeť, ale našťastie sa vraj nestalo nič vážne.

Obrázok blogu

Prvá prestávka v Hegyeshalome. Aj tu sa objavila všeprítomná svetová kríza - aspoň tak to komentovala väčšina cyklistov pri pohľade na 3 až 5 cm kúsok klobásy, ktorý sme dostávali ( na tejto fotke je jeden z tých výstavnejších kúskov).

SkryťVypnúť reklamu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

A potom sme sa už začali stáčať k Bratislave...

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

V peletóne som zazrela 2-3 vozíky a dvojročný chlapček vyzeral byť aj neskôr v cieli celkom v pohode.

Obrázok blogu

Vietor začal byť - najmä pre tých unavenejších - trošíčku nepríjemnejší a tak som zachytila viacero pekných gest podpory, keď tí silnejší pomáhali menším či mladším...

Obrázok blogu
Obrázok blogu

V celkom rýchlom tempe, sprevádzaní eskortou čiernych stíhacích jazdcov

Obrázok blogu

a bez možnosti vychutnať si krásne pamiatky

Obrázok blogu

sme dorazili do cieľa, kde už z diaľky bolo počuť píjemnú gitarku a chraplák, spievajúci "Lásko, mně ubývá sil..."

Obrázok blogu

Guláš, kofola či pivo už patrili k tradičnému koloritu.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Ach jaj, zase sme nič nevyhrali...

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Tak to mám za sebou. Na mojom tachometri sa objavilo 90 km - na bicykli som šla už z domu. Ukázalo sa, že kilometre najazdené počas zimy a na jar pomohli - nebola žiadna svalovica, hneď na druhý deň som v pohode vybehla na hrádzu. Vyskúšala som si, že v peletóne treba byť výrazne pozornejším a sledovať dianie okolo seba pri akejkoľvek zmene pohybu - masa sa valí a človek môže jedinou nesprávnou reakciou spôsobiť pád ďalších.

Kto teda cestu priateľstva zmákol? Mám pocit, že všetci: Ľudia s vlasmi najrôznejších odtieňov i dĺžok, starí i mladí,

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Už na pohľad drsní chlapi s peknými bufkami a ešte krajšími okuliarmi,

Obrázok blogu
Obrázok blogu

s najrôznejšími ozdobami,

Obrázok blogu
Obrázok blogu

i bez nich...

Obrázok blogu

V kontexte predošlého obrázku poznamenávam: Cesta priateľstva má svoje nepoetické čaro a kto by si to chcel vyskúšať, nech sa páči.

P.S. Nezabudnite na gelové sedadlo :-)

Zora Pauliniová

Zora Pauliniová

Bloger 
  • Počet článkov:  119
  •  | 
  • Páči sa:  4x

Pozerám sa na svet a nechávam sa inšpirovať. Zoznam autorových rubrík:  BratislavaSamosprávaVerejné priestoryTrendy v riadení a rozvojiPamiatky a interpretáciaObčianska participáciaFotkyReflexiePekné chvíleMobilitaArchitektúra

Prémioví blogeri

Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Iveta Rall

Iveta Rall

56 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
SkryťZatvoriť reklamu