Informácie o dennej etape :
Dátum : 29.6.2018 (piatok)
Pohorie : Krkonoše
Trasa : Malá Úpa (Pivovar Trautenberk) (č) > Svorová hora (1411 mn.m.) (č) > Sněžka (1603 m n.m.) (č) > Obří sedlo (m) > Louční bouda (č) > Krakonoš (1421 mn.m.) (č) > Špindlerův Mlýn (č) > Horní Mísečky (ž) > Pančavská louka (m) > Krakonošova snídaně (m) > Harrachov (Restaurace Varšavjanka)
Garmin : https://connect.garmin.com/modern/activity/2813594042
Vzdialenosť / Prevýšenie / Čas : 36,83 km / 1976m / 8,09 hod.
Na najvyšší vrchol Českej republiky – Sněžka 1603 m n.m.
Budím sa v tichu, v rozľahlej izbe pivovaru Trautenberk. Včera som si vďaka zlému počasiu doprial poriadny oddych. Užil som si saunu, v ktorej som prehrial všetky svoje kosti a svaly. Spal som v obrovskom hoteli, kde som bol jediný hosť. Raňajky som dohodol na 7:30 hod.. Chvíľku sa ešte vyvaľujem v teplej postieľke a kontrolujem v mobile predpoveď počasia. Najvyšší vrch Českej republiky je nadohľad. Delí ma od neho iba pár kilometrov a výškových metrov.
Balím svoje „caky-paky“ do batohu a v dohodnutý čas o 7:30 idem na raňajky. Stôl ma čaká prestretý a je plný dobrôt. Plním moje lačné brucho všetkými „šmakocinami“, ktoré mi prináša čašník. Výborne som sa najedol, platím útratu a vychádzam do pomerne chladného rána. Obloha je plná bielych barančekov, ktoré dávajú nádej na dobré počasie. Rezko vykračujem po červenej značke, ktorá ma príznačný názov „Cesta česko-polského přátelství“. Táto cesta vedie po cestičkách, ktoré kopírujú z veľkej časti štátnu hranicu ČR s Poľskom.
Ja si však viac všímam súbežnú NS Jelení. Je vyznačená zelenou značkou a meria 3,5 km. Má 5 náučných tabúľ, ktoré odpovedajú na otázky: prečo sa v NP Krkonoše ročne uloví až 350 jeleňov, ako jeleň tvaruje bonsaj, alebo prečo jelene nebehajú v zime po Krkonošiach.
Veselo si vykračujem do kopca. Klopkám topánkami po asfalte a ranné slniečko mi ohrieva chrbát. Asi po kilometri končí asfaltka pri prístrešku, kde sa práve budia návštevníci tohto útulného miesta. Vládne tu zhon a chaos. Jeden balí spacák, druhý chystá raňajky a ďalší sa ešte prevaľujú na druhý bok. Pookrialo mi srdce pri tomto pohľade. Už som ani nedúfal, že tento spôsob cestovania na mojej ceste uvidím. Zdravíme sa kývnutím hlavy. Náučná cesta ma vedie až k turistickej chate Jelenka. Koniec tejto cesty stráži ležiaci jeleň na lúčke. Všetko si pekne pofotím a pokračujem po červenej značke.
Stúpam. Pohodová cesta sa od chaty postupne mení na horský terén. Okolité lesy sa pomaly ale iste menia na kosodrevinu. Chodník je plný schodov, po ktorých stúpam až na vrchol Svorová hora (1411 m n.m.). Po dosiahnutí vrcholu som na hrebeni, ktorý sa vlní ako had. Tu už nie je žiadne výrazné stúpanie ani klesanie. To, čo tu ale pribúda, je mliečna pena. Tá sa lenivo prevaľuje z poľskej strany na tú českú a zase naopak. Čím vyššie stúpam, tým sa rýchlejšie mení pena na úplné mlieko.
Pred samotným výstupom na vrchol Sněžky je vybudovaná plošinka s názvom „Vyhlídka na Obřím hřebenu“. Ani sa nesnažím k nej odbočiť. Už sa naplno topím v tomto bielom nápoji. A tak som dúfal v dobré výhľady. Spomínam si ale na včerajší deň a v duchu ďakujem za to, aké je slušné počasie. Som rád, že som sa včera rozhodol prespať pod samotným hrebeňom. Bolo by to tu peklo.
Cup-cup. Dup-dup. Počujem zvuk smerujúci z hmly. Občas je počuť kotúľajúci sa kameň. Naraz sa oproti mne objaví chalanisko. Oblečený v športovom, na chrbte malý batôžtek. V rukách má paličky a beží a beží. Bežec na horách – fenomén dnešnej doby. Jeho rýchlosť bola úchvatná a mňa len pri pohľade na neho zaboleli kolená, keď som si predstavil ako bežím dole kopcom. Pripájam sa na cestu, ktorá je vydláždená kameňmi. To mi napovedá, že tu niekde musí byť ten najvyšší vrch ČR. Poctivo zbieram bielu vlhkosť svojim oblečením. Nasávam ju plnými dúškami do svojich pľúc, ale vôbec z nej neubúda. Len sa krúti a prevaľuje. Stúpam ešte pár výškových metrov, vietor sa dvíha a prudko duje. Po jednom z týchto fúknutí sa odrazu objavia dominanty vrcholu: Česká poštovna, Kaple sv. Vavřince a Polská bouda. Cez vrchol kopca vedie štátna hranica. Najvyšší bod je na poľskej strane hraníc, niekoľko metrov od kaplnky sv. Vavřince.
Prechádzam sa po plošine a obzerám si stavby. Fúka tu nepríjemný ľadový vietor. Ten raz za čas odfúkne biele mlieko a ukáže mi okolité budovy. Polská bouda pripomína vesmírne lietajúce taniere. Už len čakám, kedy zablikajú a vznesú sa do vesmíru.
Je mi zima, a tak sa presúvam do budovy Českej poštovny. Tu si dávam jedného „lahváča“. Však čo už je lepšie proti zime? Pripájam sa na internet a kontrolujem stav počasia na Sněžke. Podľa predpovede má byť pekne už nejakú hodinku. A tak sa v nádeji rozhodnem počkať ešte niekoľko minút. Verím, že mi budú dopriate nezabudnuteľné výhľady. Čakám a prezerám si dôkladne vnútro skromnej budovy. Skladá sa z dvoch častí. Prvá časť je bufet spojený s obchodíkom suvenírov a tá druhá, je miesto, kde je možné si oddýchnuť. Okrem mňa tu sedí ešte zopár turistov. Tiež oddychujú a možno aj čakajú na lepšie počasie. Ja som sa ho však nedočkal, a tak si cez mliečnu penu razím cestu z najvyššieho vrcholu ČR.
Cesta do mesta Špindlerův Mlýn
Klesanie zo Sněžky je kľukatým traverzom po úbočí kopca. Cesta je vykladaná kameňmi a občas sa blyští od vyzrážanej vlhkosti. Cestu si krájam ako nôž maslom. Prerážam hmlu a napínam zrak, aby som videl aspoň kúsoček z výhľadu. Je tesne po 10:00 hod. a turistiky chtiví ľudia sa začínajú objavovať na cestičke oproti mne. Ďalším záchytným bodom som si určil obec Špindlerův Mlýn. Po chvíľke klesania sa ocitnem v blízkosti objektu Slezský dům. Ten sa nachádza v Obřím sedle, z ktorého je za dobrého počasia vidieť celý vrchol Sněžky.
Opúšťam na chvíľu červenú značku a presedlávam na modrú. V blízkosti Úpskej hrany, ktorou prechádzam, sa nachádza prameň Úpy a kúsok ďalej aj pramene rieky Bílé Labe (ľavostranný prítok Labe). Táto cesta je výnimočná tým, že vedie cez Úpské rašelinisko. Je to náhorná plošina, ktorú krásne obkolesujú vrchy. Tým pádom okolie ponúka krásne scenérie. Aby bola táto vzácna oblasť chránená, tak je cez rašelinisko vybudovaná cesta z dreva, občas aj z kameňa a občas len zo štrku. Ako idem po drevenej cestičke, tak krásne klepocem do rytmu a spievam si do kroku...
Rašelinisko a aj modrú značku opúšťam pri Louční boude. Je tu minipivovar, ktorý ma láka na ochutnanie ich lahodného moku. Tentokrát ale túto ponuku odmietam. Mám pred sebou kus cesty a počasie je nevyspytateľné. Pokračujem cestou po náhornej plošine k časti pohoria s názvom Kozí hřbety. Je tu vyhliadka na okolité kopce z kopca s názvom Krakonoš (1421 m n.m.). Vyhliadka je vybavená aj tabuľou s reliéfom krajiny a pomenovaním okolitých kopcov. Počasie sa výrazne zlepšilo a ja si konečne vychutnávam pohľady a výhľady na okolie.
Odtiaľto klesám úbočím až do obce Špindlerův Mlýn. Najprv schádzam pozvoľna, ale neskôr je to nepríjemné, prudké klesanie, ktoré vyžaduje sústredenosť a rozvahu. Klesám asi 800 výškových metrov na dĺžke 1,5 km. Počas klesania stretnem milý manželský pár. Prosia ma o pomoc, lebo sa stratili. Ráno vyrazili na Boudu u Bíleho Labe a doteraz k nej neprišli. Chvíľku študujem mapu a vysvetľujem im, že z mesta idú dve žlté značky a oni sa vybrali po tej nesprávnej. Sú už unavení, a tak sa otáčajú späť. Cieľ dnešnej cesty prekladajú na zajtra. Srdečne sa s nimi lúčim a idem si svojim tempom až do blízkeho mesta.
Na začiatku mesta sa pri hoteli Panorama pripájam na asfaltku. Tá ma vedie až do samého centra. Je čas sa na chvíľu vyzuť a doplniť tekutiny. Vyberám si terasu, na ktorej sa pohodlne usadím. Vyzujem sa a u čašníka si objednám polievku a jedno orosené. Je už síce hodina poobede, ale ja ešte stále necítim hlad. Pôžitok z hlavného jedla si nechávam na večer. Objednávam si ešte kávu a odchádzam. Rieku Labe prechádzam suchou nohou po moste. Kochám sa výhľadmi na krásne domy v centre mestečka a jeho širšom okolí.
Cesta k mumlajúcej Mumlave
Stále sledujem červenú značku, ktorá od rieky opäť začala stúpať. Idem smerom na Horní Mísečky. Je tu lyžiarske stredisko, nad ktorým sa vypína kopec Medvědín (1235 m n.m.). Tento kopec však obchádzam a idem po Starej vozovej ceste, ktorá je značená žltou farbou. V jednej zákrute zo serpentín je však značka zákazu vstupu na chodník. To ma prekvapí. Musím premyslieť ako ďalej pokračovať. Je tu alternatíva ísť po asfalte, ale táto možnosť sa mi veľmi nepáči. Asfaltu mám na dnes už dosť, a tak sa za prvou zákrutou vraciam neznačenou „skratkou“ zase na pôvodnú žltú. Po pár minútach však prichádzam na vysvetlenie, prečo chodník uzavreli. Pracuje tu skupina ľudí, ktorí budujú nový kamenný chodník. Ospravedlňujem sa za vyrušenie a preskakujem cez rozpracovaný úsek chodníka.
Vôbec neľutujem, že som sa rozhodol pre túto cestu. Sú tu krásne výhľady na Kozelský hřeben, ako aj na údolie, ktoré som práve opustil. Konečne je krásne počasie. Na to, aké dokážu byť hory neúprosné a nebezpečné, upozorňuje pomník v blízkosti chodníka. Nápis na pomníku „21.1.1933 skončili zde své stopy ve sněhu přemoženi v nerovném zápase s přírodou“ hovorí o tragédii, ktorá sa tu stala.
Stúpam až na Vrbatovo návrší, kde sa opäť nachádzam na náhornej planine. Kráčam si po pohodlnej asfaltke, popri ktorej ležia betónoví pamätníci druhej svetovej vojny. Jeden z nápisov na bunkri „ZIMMER FREI“ vtipne ponúka bezplatné ubytovanie. Ja tejto ponuke odolám a pokračujem v ceste.
Popri Harrachovej louke prichádzam až na križovatku U Čtyř pánů – Pančavská louka, kde je vybudovaný drevený prístrešok. Na tomto mieste sa lúčim so žltou značkou a pokračujem po modrej. Tou idem najprv cez lúku, ktorá je pokrytá kosodrevinou. Neskôr prudko klesám cez les až ku križovatke Krakonošova snídaně.
Tu ma čaká stánok s občerstvením, kde sa posilním jedným chladeným. Dozviem sa, že práve na tomto mieste si dával raňajky ochranca Krkonôš – pán Krakonoš. Takže vlastne dobre robím. Je to síce skôr olovrant (je 16:00 hod.), ale keď tu „posnídal Krakonoš“, tak ja tu môžem poolovrantovať. Usadím sa na lavičke, vyhrievam sa na slniečku a popíjam pivko. Užívam ticho a pokoj.
Mumlem si až do mestečka skokanských mostíkov
Olovrant skonzumovaný, a tak je čas sa pobrať ďalej. Napájam sa na asfaltku, ktorá vedie popri rieke Mumlave. Tá si spieva svoju pesničku tečúcej vody. Odfotím si aspoň pár vodopádov a romantických zákutí tejto riečky. Celá dolina mi pripomína Gaderskú dolinu na Slovensku. Po asi 3 km prichádzam k Mumlavskému vodopádu. Tu rieka mumle naozaj silno a hlučne. Kochám sa padajúcou vodou a bielym závojom, ktorý voda vytvára. Dno riečky je z krásnych hnedých kameňov. Viem si predstaviť sa tu okúpať, neskôr si potom ľahnúť na vyhriate kamene a opaľovať sa. Teraz je tu ale veľa ľudí, a tak moja predstava o kúpaní ostáva nenaplnená.
Do mesta skokanských mostíkov do Harrachova vchádzam popri lesníckej a poľovníckej expozícii Šindelka. Začínam sa rozhliadať po možnom ubytovaní. Blížim sa k skokanským mostíkom, ktoré si fotím zblízka. Obzerám sa a po chvíľke zbadám reštauráciu s opojným názvom Varšavjanka. Reštaurácia má aj terasu, a tak nerozmýšľam ani chvíľu a ostanem tu. Po chvíľke prichádza čašník, s ktorým si hneď aj dohodnem ubytovanie.
Dnes mám meniny, a tak si na moju počesť doprajem bohatú večeru. Výnimočne si dám aj polievku k hlavnému jedlu. Pochutím si na kuracích krídelkách a veľkej mise šalátu. K tomu zlatý mok s pohárikom slivovičky. Sedím spokojne najedený, obzerám si okolie a odfukujem. Nad mojou hlavou sa na kopci týči kostol sv. Václava. V jeho pozadí sa črtá „blankito“, čo by snáď mohlo veštiť na druhý deň krásne počasie. Spoločnosť mi robí pes čašníka, s ktorým sa chvíľku pohrám. Únava dnešného dňa na mňa však dopadla ako blesk z čistého neba.
Dobre najedený sa presúvam na izbu. Tá je maličká a útulná. Čaká ma večerný štandard. Periem seba aj veci v spoločnej kúpeľni a dobíjam elektroniku. Z okna sa kochám výhľadom na skokanský mostík, ktorý ma bude strážiť celú noc.
Zaspávam a myslím na ďalšie pohorie v poradí – na Jizerské hory, na ktorých úpätí práve ležím...
Brú.
Poznámka: Ak sa ti páčil článok, tak nezabudni zvýšiť karmu. (klikni na zdvihnutý palec pod článkom). Na základe spätnej väzby budem vedieť, či pokračovať v písaní príbehov tohto výletu.
