Dátum : 30.6.2018 (sobota)
Pohorie : Jizerské hory
Jizerské hory sú najsevernejším pohorím Česka. Pôvodne sa považovali za západnú časť Krkonôš. Ich väčšia časť sa nachádza v Poľsku. Najvyšším vrchom pohoria je Wysoka Kopa (1126 m n.m.), leží v Poľsku a je len o 2 metre vyšší ako najvyšší vrchol v českej časti - Smrk (1124 m n.m.). Na svahu kopca Smrk pramení rieka Jizera, podľa ktorej sa nazýva celé pohorie.
Trasa : Harrachov (m) > U Diany (č) > Martinské údolí (č) > Údolí Jizery (č) > Jizerka (č) > Pytlácké kameny (975 m n.m.) (č) > Nebeský žeb. (m) > Smrk (1124 m n.m.) (m) > mimo značky > Tišina (č) > Hubertka (m) > Hejnice (č) > Lázně Libverda (cyklo cesta 3006) > Lužec pod Smrkem (mimo značky/z) > Raspenava
Garmin : https://connect.garmin.com/modern/activity/2816310331
Vzdialenosť / Prevýšenie / Čas : 43,10 km / 1634m / 9,01 hod.
Cez Jizerské údolí do Jizerky (Kořenov)
Tichá a ničím nerušená noc. Pohodlná posteľ mi dopriala dobrý odpočinok. Ešte je skoro, a tak ešte ležím v posteli a naťahujem celé telo. Po chvíľke zapínam televízor a popri balení pozerám rozprávky. Je sobota, vonku to vyzerá na krásne slnečné počasie. Po otvorení okna však zisťujem, že to je trošku zubaté slnko.
V hlave rekapitulujem. Môj plán sa začína napĺňať. Už som bol na najvýchodnejšom bode ČR a včera na najvyššom bode ČR. Tak už ma čaká iba najsevernejší, najzápadnejší a najnižšie položený bod ČR.
Je načase sa rozhodnúť ako prejsť Jizerské hory. Lákadiel tu je viac ako dosť. V zásade možnosti rozdeľujem na „vodný a horský variant“. Ten vodný vedie popri vodných dielach Souš, Josefův Důl a Bedřichov. Horský variant, ktorý vyhral, vedie cez Jizerské údolí a obec Jizerka, na najvyšší vrch českej časti Jizerských hôr: Smrk.
Rannú klasiku (balenie) som si spestril o príjemnú sprchu. Zbieham už zbalený do jedálne, kde ma čaká prestretý stôl. „Stolček prestri sa!“ - poviem si v duchu a následne už „ládujem“ do seba všetko, čo mi ponúka. Po sprataní poslednej omrvinky sa lúčim s príjemným osadenstvom ubytovania Varšavjanka. Vyhadzujem na chrbát „pohyblivý dom“ a kráčam smer neznámo.
Ranný chlad ma rýchlo dostáva do väčšieho tempa. Značka kopíruje Anenské údolí a keď obchádzam Sachrův kopec, tak sa nadobro lúčim s mestom skokanských mostíkov. Pri železničnej stanici Harrachov sa mám chuť poprechádzať bosou nohou po trávniku golfového ihriska. Zodpovednosť vo mne bojuje s roztopašou. Nakoniec túto dilemu vyrieši ďalšia vlastnosť – lenivosť. A tak po kraji golfového ihriska kráčam obutý až k Martinskému údolí.
Riečku Jizerka križuje most. Celkom sa pobavím zákazom používania mosta, nakoľko najbližší možný prechod je vzdialený okľukou pár kilometrov. „Trošku adrenalínu neuškodí...“ – hovorím si a opatrne našľapujem po moste.
Uff, som na druhej strane. Tu ma už čaká exkluzívna asfaltka, ktorá kopíruje riečku proti prúdu. Jizerská cesta vedie popod železnicu spájajúcu Harrachov s obcou Kořenov. Tam sa nachádza múzeum ozubnicovej dráhy a veľa ďalších zaujímavostí. Tie mi však na tentokrát unikajú.
V Jizerskom údolí kráčam po asfalte niekoľko kilometrov. Po pravej strane mám Jizerku. Po ľavej strane sa týči horský masív. Stále mierne stúpam až po križovatku Nad Jizerskými prahy, kde vstupujem na lesnú cestičku. Tá ma vedie až pod kopec Bukovec (1005 m n.m.), kde sú postavené horské chaty a chalúpky. Pri jednej z chát požičiavajú pre návštevníkov kolobežky a bicykle. Aj chvíľku koketujem nad využitím tejto dopravy, ale odovzdávacie miesta sú mimo moju trasu.
Od chát vedie klesajúca asfaltka. „To by bol zjazd !“ hovorím si a klepocem nohami po asfalte. Otvára sa mi pohľad na upolínovú lúku, na ktorej kraľuje obec Jizerka. Ono to vlastne ani nie je obec. Je to zoskupenie prekrásnych budov, ktoré dokresľujú scenériu krajiny. Z tohto dôvodu som sa hneď do tejto krajiny zamiloval.
V samotnom centre je sídlo horskej služby, ale to, čo ma upútalo, je niečo úplne iné. Pri hoteli Panský dům je paša plná zvierat. Je asi čas kŕmenia, lebo pani domáca im hádže kusy chleba a starých rožkov. To mi dalo príležitosť si tieto zvieratká pofotiť z blízka. Najviac sa mi páčia tie huňaté „potvorky“. Ako sa dozvedám od pani domácej, tak sú to nejaké špeciálne kusy dovezené zo Škótska.
Pokračujem ďalej až po Hnojový dům, ktorý je známy vďaka majiteľovi, ktorým je p. Gustav Ginzel. Tento pán bol horolezec, cestovateľ, fotograf. Známy bol aj zbieraním kuriozít. Jeho známe kuriozity ako antiznásilňovacie postele, sušená hlava pralesného divocha, ako aj vypchatý králik s parohami asi netreba predstavovať. Hnojový dům bol v minulosti neoficiálnym informačným centrom a múzeom Jizerských hôr.
Odbočujem na Lasičí cestu. Idem po červenej značke, ktorá ma povedie niečo vyše kilometra do mierneho kopca. Následne opúšťam asfaltku a naberám smer Jelení stráň (1018 m n.m.). Tu dominujú skalné útvary. Ja sa však teším na nasledujúce skalné návršie s názvom Pytlácké kameny.
Na tieto skaly prichádzam po príjemnom klesaní. Skaly hrdo stoja nad krajinou a pozývajú na návštevu. Ponuke jednoducho nemôžem odolať a štverám sa na ne. Prístup na vrchol je s batohom trošku krkolomný. Je potrebné sa predrať cez úzke štrbiny a liezť pomerne strmo hore. Veľmi mi pomáhajú reťaze, ktoré sú na exponovaných miestach natiahnuté. Som hore a stojí to za to. Výhľad je na všetky strany. Užívam si pohľad na krásnu krajinu.
Dušu mám plnú krásnych pohľadov. Je čas sa pobrať ďalej. Cesta zo skál je ešte zložitejšia ako tá smerom hore. Nakoniec ju zvládam a napájam sa na lesno-lúčnu cestičku. Tá je priama, akoby ju narysovali pravítkom. Privádza ma až k prírodnej rezervácii Černá Jezírka.
Cez prírodnú rezerváciu vedie drevený chodník, ktorý chráni rašelinisko pred nepriaznivými zásahmi turistov. Černá jezírka sú súčasťou rašelinísk Velké Krásné louky, Malé Krásné louky a Tetřeví louky a ich okolie je plné významnej fauny a flóry. Rašeliniská dosahujú v najväčšej hĺbke až 4 metre. Táto oblasť učarovala významnému jizerskému maliarovi Wenzel Franz Jägerovi. Ani sa mu nečudujem, lebo voda v jazerách v kombinácii s prekrásnym okolím vytvára nezabudnuteľné pohľady. Voda jazier je skutočne čierna a priam magicky láka dotknúť sa jej.
Opúšťam toto krásne miesto a napájam sa sledujúc červenú značku na „Zelenú cestu“. Tá ma vedie po náhornej plošine bez výrazného stúpania, alebo klesania až po križovatku Předěl. Tu mením smer „vpravo bok“ a aj názov cesty mením zo Zelenej na Smrkovú. Charakter krajiny sa nemení. Je to stále taká milá krajinka, ktorú predeľuje iba asfaltka, po ktorej kráčam. Míňam jazierko a nekonečne veľa nádherných kvetov.
Zmena nastáva až pri križovatke Nebeský žebřík. Ako už názov napovedá, chodník vedie do nebies. Prudko stúpam po fiktívnom rebríku a modrej značke k rozhľadni Smrk. Stretávam skupinu detí s dozorom. Pravdepodobne si idú pre svoje dvojkolesové tátoše, ktoré pod kopcom stráži pani učiteľka. Detičky sa smejú a „džavocú“ o všetkom možnom. Počujem len úryvky viet a moja fantázia a spomienky pracujú. Spomínam si na moje začiatky v turistickom oddieli, kde som začínal.
A som tu. Najvyšší vrch Jizerských hôr na českej strane. Dnes je sobota a je tu rušno. Pod rozhľadňou je rozložená lavica, kde prívetivý ujo ponúka dobroty na občerstvenie. Každý si niečo vyberie podľa svojej chuti. Od teplého čaju, kávy, malinovky, pivo, alebo aj niečo ostrejšieho. Pre hladné krky sú tu pripravené tiež lákadlá. Domáce koláče, rôzne druhy bagiet a chlebíkov.
Stúpam na vrchol rozhľadne a užívam si výhľady do diaľav. Hľadám cestu, po ktorej som prišiel, ale aj tú, po ktorej budem ďalej pokračovať. Všetko je tu ako na dlani a pripadám si ako Guliver. Ľudia pod rozhľadňou sú ako mravčeky. Niektorí prichádzajú, niektorí odchádzajú, veľa z nich len tak sedí a relaxuje pri pohľade na prírodu. Počujem cinkot nôh po železnom schodisku. Mravčeky sa pomaly menia na veľkých ľudí a tak Guliverovský syndróm mizne. Schádzam dole a kupujem si „plechové šialenstvo“ v podobe piva na zavlaženie hrdla.
Ako tak sedím a popíjam zlatistý mok, približujú sa ku mne koníky uja predavača. Pomocou nich sem priviezol všetky tie dobroty, ktoré mal pre nás v ponuke. Nedá mi neurobiť pár fotiek koníkov a ich verného strážcu, ktorý s privretými očami oddychuje na tráve a kontroluje okolie.
Vládne tu kľud a pohoda, ale musím sa pobrať ďalej. Dávam na chrbát batoh a kúsok sa vraciam po ceste späť. Pri nižšie položenej vyhliadke sa však odpájam od značky. Idem po Věžní stezce, po ktorej sem prichádzajú cyklisti. Na červenú značku sa opäť pripájam na križovatke Tišina. Kráčam po asfaltke okolo prameňa hraběnky Marie, míňam skalné útvary Francouzké kameny, Kauschkovu věž a iné krásne miesta.
Opúšťam asfaltku a ponáram sa do ticha lesa. Chodník klesá a naraz sa spoza lesa vynára chalúpka na stračej nôžke. Nie, nie je to chalúpka na stračej nôžke, ale chata Hubertka, ktorá ma popzýva na občerstvenie. Ja pokušeniu odolávam a pripájam sa na modrú značku. Tá ma vedie okolo ďalších skalných útvarov s názvom Kočičí kameny. Tie sú v priľahlom svahu dominantné rovnako ako perfektne urobené cyklistické zjazdové chodníky s názvom Hejnický hřeben. Občas po ňom prefičí cyklista, ktorý si užíva zjazd, adrenalín a okolitú prírodu plnými dúškami.
Schádzam až ku križovatke Bílý potok. Cieľ mojej plánovanej etapy sa blíži. Vyhliadol som si na prespanie obec Hejnice, ktoré sú vzdialené asi 1,5 km. Na oblohe stále bzučí vrtuľník. Závistlivo naňho pozerám a hovorím si, že by som sa aj ja rád previezol. Idem po ceste popri lúkach a poliach, ktoré obklopujú z oboch strán hrebene Jizerských hôr. Tie poskytujú naozaj krásne výhľady a ja si ich užívam na 100%.
Zrazu vidím dav ľudí na lúke. Tíško pradúci vrtuľník klesá k skupinke a pohlcuje ďalších ľudí zo zástupu. Všetko mi objasňuje informačná tabuľa, ktorá ponúka možnosť na prelet. Zvedavosť ma ženie až k sediacemu pánovi v leteckej kombinéze. Pýtam sa na podmienky, ktoré sú viac ako prijateľné. Musel by som ale zaplatiť všetky miesta v stroji pre 3 cestujúcich. Naraz prichádza manželský pár a pýta sa na to isté a dostáva rovnakú odpoveď. A tak sa ponúkam ako posledný „spolucestujúci“. Všetko to zapadlo k všeobecnej spokojnosti. Zaplatím tretinu ceny a po čakaní asi 25 minút sadám vedľa pilota. Vrtuľa stroja sa roztáča a opatrne sa vznášame nad zem. Jeden z mojich celoživotných snov sa v tomto momente napĺňa.
“Tak kam to bude panstvo?“ – pýta sa žoviálne pilot. „Až do Ašu!“ – rovnako žoviálne odpovedám. Nakoniec letíme ponad obec Hejnice a robíme malý okruh ponad hory.
15 minút letu ubehlo ako voda. Ešte by som si to na niekoľko hodín predĺžil, ale prenechávam miesto v kabínke ostatným nedočkavým pasažierom. Lúčim sa s pilotom, beriem batoh od chlapíka v leteckej kombinéze a v spoločnosti páru kráčam do Hejnic. Rozprávame sa celú cestu. Dozvedám sa, že sa v meste koná púť.
Prechádzam si mestečkom a pretláčam sa množstvom ľudí. Začínam byť unavený. Rád by som sa najedol a natiahol nohy. Neskôr, bez batohu, by som si rád užil túto veselicu a nejaký ten koncert. Volím opäť overenú taktiku. Nájdem si tichší kútik, kúpim si niečo na jedenie a volám na všetky dostupné čísla na ubytovanie. Smola. Púť ma aj nepriaznivé dôsledky. Všetko je beznádejne obsadené.
Rýchle rozhodnutie ma vedie do časti Lázně Libverda. Volám na ponúknuté čísla. Vždy sa mi ozve ten istý hlas. Všetky ubytovacie kapacity má pod palcom asi jedna firma. Tá mi ponúka ubytovanie na jednu noc za cenu, ktorú nie som ochotný zaplatiť. Hľadám ubytovanie trošku ďalej od mesta. V obci Raspenava majú voľnú izbu v penzióne Selský dvůr. Znie to dobre, a tak to beriem skratkou po neznačenej asfaltke, ktorá ma vedie až k vodnému toku Smědá. Idem po zelenej značke. Hľadám ubytovanie a len nenápadná smerová značka mi ukazuje cestu.
Prichádzam k obrovskej drevenej bráne, ktorá je zamknutá. Našťastie niekto z ubytovaných vychádza von a púšťa ma na dvor. Vchádzam do klasického sedliackeho domu. Predsieň je tmavá a plná všeličoho. Toto naozaj nie je klasický hotel a ani penzión. Všetko tu je také domácke. Víta ma pani majiteľka, s ktorou si dohodnem ubytovanie. Vedie ma do obývačky a ja sa v duchu prenesiem do doby starých materí. Honosne zdobená izba je úžasná. Hneď sa tu cítim uvoľnene a príjemne. Objednám si jedno chladené a pozerám ponuku jedla. Som nadšený. Majú domácke špeciality, z ktorých si vyberám tanier krupicovej kaše so škoricou. Voňavá, práve urobená. Plný tanier správnej konzistencie. Posypem si ju esšte kryštálovým cukrom. Nahlas ho chrúmem a spomínam na kašu, ktorú mi varievala maminka.
Som plný, spokojný a unavený. Dnešný deň som zažil rozprávkové chvíle, plné krásnych pohľadov na krajinu a jeden splnený životný sen. Presúvam sa do priestrannej izby s dvoma posteľami. Nastáva večerný rituál prania seba, vecí, dobíjania elektroniky a plánovania zajtrajšieho dňa. Už sa teším na zajtra, bude to opäť spoznávanie nepoznaného a začnem ďalšie pohorie: Lužické hory...
Brú.
Poznámka: Ak sa ti páčil článok, tak nezabudni zvýšiť karmu. (klikni na zdvihnutý palec pod článkom). Na základe spätnej väzby budem vedieť, či pokračovať v písaní príbehov tohto výletu.
