Informácie o dennej etape :
Dátum : 2.7.2018 (pondelok)
Pohorie : Lužické hory
Trasa : Polesí (m) > Petrovice (č) > Na šestce (m) > Babiččin odpočinek (m) > Antonínovo údolí (č) > Naděje – údolní nádrž (z) > Stožecké sedlo (ž) > Tolštejnská cesta- rozc. (z) > U Ranče (č) > rozhľadňa Jedľová (č) > Rybniště (č) > Krásná Lípa
Garmin : https://connect.garmin.com/modern/activity/2821253208
Vzdialenosť / Prevýšenie / Čas : 43,64 km / 1806m / 8,29 hod.
Ráno na chate SportTuria
Lenivo sa prevaľujem v posteli. Je skoré ráno a mne už hlavou bežia myšlienky na nastávajúci deň. Zapínam mobil a kontrolujem možné trasy dnešného dňa. Mám jasný cieľ. Dostať sa do blízkosti NP České Švýcarsko. Ako najvýhodnejšia dosiahnuteľná pozícia mi vychádza obec Krásná Lípa.
Vypnem mobil a lenivo idem do sprchy. Užívam si teplú tečúcu vodu padajúcu na moje telo. Keď posledné kvapky vysuší uterák, presuniem sa do izby. Zbalím si všetky moje caky-paky. Potichu schádzam do opustenej jedálne, v ktorej pobehuje len milá obsluha. Cítim sa ako kráľ. „Čaj alebo kávičku?“, pýta sa pani s veselým úsmevom. „Kávičku prosím.“, odpovedám tiež s úsmevom. Po prinesení všetkých ingrediencií na môj stôl som osamel. Pomaličky premieľam potravu v ústach a užívam si každé sústo. Po chvíľke sa objaví pani a prinesie mi ešte koláčik, čo jej ostal od včera. Dávame sa do rozhovoru. Tiež miluje turistiku a prírodu. Aj z týchto dôvodov rozhovor neviazne ani na minútku.
Čas je ale neúprosný. Dnešný cieľ sa vysedávaním nepriblíži, a tak neochotne vstávam, lúčim sa a odchádzam.
Po vodné dielo Naděje
Chvíľku kráčam po tej istej ceste, ktorou som sem včera prišiel. Vnáram sa do lesa. Po pár minútach sa napájam na asfaltku, ktorá je zároveň aj cyklistickým chodníkom. Cestička sa kľukatí, mierne stúpa a klesá. Oblasť má príznačný a vystihujúci názov - Hadovka. Pohybujem sa v prostredí krásneho borovicového lesa. Zlboka vdychujem vôňu ihličia. Prepínam sa do módu „plynúcich myšlienok“. Rozmýšľam nad Vianocami, koláčmi a snehom... Hadovku opúšťam na križovatke Pod Liščí horou. Kráčam po modrej značke, ktorá je aj Medzinárodným náučným chodníkom Lužické a Žitavské hory.
Pretínam pás opustených bunkrov pripomínajúcich našu minulosť a históriu. Kam dovidím, tam sa hrdo a mĺkvo týčia tieto monumenty. Opúšťam les a pokračujem lúkou. Lužické hory mi otvárajú svoju náruč nádherným pohľadom. Na konci lúčky už na mňa pokukujú domčeky dedinky Petrovice. Tú však rýchlo križujem, pričom obdivujem nádhernú kaplnku pri kostole Nejsvětější Trojice.
Z Petrovíc postupne stúpam po červenej E3, Hřebenovka. Stúpam asi 100 výškových metrov. Približujem sa k zrúcanine hradu Starý Falkenburg na vrchole kopca Sokol. O tomto hrade sú prvé zmienky už v 14.storočí. Pravdepodobne slúžil k ochrane obchodnej cesty. Ja však k samotnej zrúcanine nejdem, ale pokračujem ďalej okolo Kočičí studánky. Počasie je úplne ideálne a ponúka na lúky nádherné pohľady.
Na križovatke Na šestce presedlávam na modrú značku. Tá ma už po pár krokoch privádza k skautskej chate Seleška. Pri nej je bohatý prameň, miesto na odpočinok a tabuľa s prosbou lesa, ktorá mi hovorí z duše:
PROSBA LESA
ČLOVĚČE JSEM TEPLO TVÉHO PŘÍBYTKU ZA STUDENÝCH NOCÍ,
JSEM PŘÁTELSKÝ STÍN, KDYŽ PÁLÍ LETNÍ SLUNCE
JSEM KROV TVÉHO DOMU, DESKA TVÉHO STOLU,
JSEM LůŽKO VE KTERÉM SPÍŠ A DŘEVO ZE KTERÉHO STAVÍŠ SVÉ LODĚ,
JSEM NÁSADA TVÉ MOTYKY A DVEŘE TVÉHO OBYDLÍ.
JSEM DŘEVO TVÉ KOLÉBKY I TVÉ RAKVE,
JSEM CHLEB DOBROTY A KVĚT KRÁSY.
SLYŠ MOJI PROSBU:
NENIČ MNE!
Osviežujem sa čerstvou pramenistou vody a spomínam na časy socializmu. Kamarát nosil skautský klobúk, ktorým vzbudzoval pozornosť našej verejnej bezpečnosti. Skauting bol u nás zakázaný a keď sa objavil na verejných miestach takýto klobúčik a ešte k tomu v spoločnosti maskáčových vandrákov, tak to často viedlo ku kontrole dokladov...
Pri chate Seleška začína chodník nazvaný Korzovka. Ako už názov napovedá, je to príjemná lesná cestička, z ktorej sú krásne výhľady na ihličnaté lesy. Občas sa objaví aj nejaký ten okrasný „balvan“ alebo skala.
Korzovka končí na križovatke s asfaltkou, ktorá spája Krompachy s obcou Heřmanice v Podještědí. Križovatke kraľuje jeden z najkrajších turistických prístreškov, ktorý som po ceste zatiaľ stretol. Je vybudovaný v tvare babičkinej chalúpky a pri troške fantázie si ho predstavujem ako perníkovú chalúpku. Keby pred ňou sedela nejaká babička a predávala perníky, tak by to prostredie bolo dokonalé.
Moje kroky však pokračujú bez sladkého osvieženia ďalej po modrej značke. Po chvíľke klesám do obce Mařenice. Nad obcou križujem pásmo bunkrov a opustených chát.
Chvíľku pokračujem po asfaltke. Krajina sa otvára a je obklopená lúkami. Tie ma dovedú až po križovatku Antonínovo údolí, kde začínam sledovať červenú značku. Značka kopíruje Hamerský potok. Hneď pri vstupe do údolia študujem pozostatky mlynu – úpravu potoka na náhon vodného kolesa. Neskôr sa údolie otvorí a poskytuje priestor pre krásne romantické lúky. Miesto je využité aj pre letné tábory pre deti. Indiánske teepee ma v predstave prenášajú do dôb indiánov, kovbojov a novousadlíkov novej zeme. Ak by sa spoza stromu na mňa vyrútil bizón, tak by som sa vôbec nečudoval. Toto „údolíčko“ si hneď získalo moje srdce a viem si predstaviť, aký tu musí byť raj pre šantiace deti počas prázdnin.
Údolie zdobia lietajúce motýle všemožných druhov, farieb a veľkostí. Priam to láka na to, aby som si ľahol a užíval túto atmosféru. Lákavej ponuke však odolávam a pokračujem ďalej cez meandre potoka. Ten sa kľukatí a chodník lávkami križuje tento honosný potôčik.
A už vidím asfaltku, na ktorú sa napájam tesne pod vodným dielom Naděje. Priehradu mali postaviť už v rokoch 1932 – 1934, ale politická situácia v pohraničí spôsobila, že bola dokončená až v roku 1938. Namiesto priehrady robotníci vytvorili pohraničné opevnenia – řopíky, ktorých je v okolí priehrady veľa. Voda z priehrady pôvodne slúžila na zásobovanie pohonu nižšie postaveného Hamerského mlyna a taktiež poháňala Francisové turbíny o výkone 20kW. Elektrinu potom využívali osady Naděje, ako aj neďalekú pílu.
Po prehliadke pokračujem po zelenej značke v obkolesení bunkrového opevnenia českej hranice. Kráčam po asfaltke a stretávam množstvo zberačov sladkých bobuliek – čučoriedok. Tiež túto ponúknutú lahôdku neodmietnem a pochutím si na nej. Zídem až po križovatku U Jána, ktorej dominuje socha sv. Jána.
Lesná cestička ma dovedie až po Stožecké sedlo, kde križujem frekventovanú cestu. Našťastie kráčam po nej iba pár minút. Kontrast medzi tichom v lese a ruchom okoloidúcich áut je pre moje uši strašný. Od sedla sledujem žltú značku, ktorá ma vedie až na železničnú zastávku Jedlová. Cesta ponúka krásny otvorený výhľad na okolité hory, a tak sa viac kochám, ako chodím.
Na rázcestí Tolštejnská cesta mením plán. Rozhodnem sa, že navštívim ďalšiu rozhľadňu Jedlová. Prejdem na zelenú značku a začínam stúpať. O pár desiatok minút sa už pred mojimi očami objavuje krásna kamenná kruhová rozhľadňa. Okolie rozhľadne je posiate ľuďmi. Vojdem do info-stánku, osviežim sa chladeným penivým mokom a kúpim si žetón na rozhľadňu.
Cez turnikety vstupujem do kamennej rozhľadne vysokej 23 metrov, ktorá stojí na treťom najvyššom vrchole Lužických hôr. Po zdolaní 124 schodov sa dostávam na kruhovú ochodzu, ktorá poskytuje výhľad na takmer 40 ďalších rozhľadní v ČR, Nemecku a Poľsku. Ako na dlani je vidieť panorámu Krkonôš, Sněžku, Ještěd, Trosky, stolovú horu Děčínskeho Sněžníku, ako aj veľa ďalšieho. Vôbec neľutujem, že som si sem cestu predĺžil. Chvíľku som dokonca na výhliadke aj sám, a tak si naplno užívam krásne výhľady.
Po naplnení mojej mysle krásnymi pohľadmi opäť zdolávam 124 schodov dole. Čas ma začína trošku tlačiť. Kráčam cez osadu Jedlová do obce Rybnište. Blížim sa do okrajovej obce Českosazkého Švýcarska Krásna Lípa. Na okraji obce ma vítajú rybníky a vodné plochy v blízkosti mestského parku. Hrdo sa tam týči aj socha leva, ktorá symbolizuje monarchiu Českého kráľovstva. Jej autorom je sochár Klement Grundig z Drážďan a bola odhalená pri príležitosti 60. výročia vlády cisára Františka Jozefa I. v roku 1908. Socha leva mala chrániť Rakúsko-uhorskú orlicu – symbol monarchie.
Je teplé počasie, a tak si hľadám miesto, kde by som mohol zavlažiť moje suché hrdlo. Priamo na námestí je pivovar Falkenštejn. Asi je to obľúbený pivovar, lebo všetky stoly sú obsadené.Prisadnem si k dvojici, ktorá po chvíľke odchádza. Degustujem miestne majstrovstvo pivovarníkov. Pivko je výborné. Počas degustácie hľadám miesto, kde by som mohol túto noc prespať. Volám do niekoľkých privátov a ubytovní, vždy sa mi však ozve tá istá osoba. Všetko to má skúpené jedna firma s prívlastkom Lípa. Účinok zlatého moku a únava z cesty si vyberá svoju daň. Síce trošku neochotne, ale predsa sa presúvam na recepciu blízkeho hotela. Dohadujem si ubytovanie na jednu noc aj s večerou a raňajkami a odchádzam na izbu. Cena bola vysoká, ale izba je krásna a dýcha z nej vkusná kombinácia histórie a modernej doby.
Sprcha. Užívam si ju dlhé desiatky minút, potom si líham do mäkkej postele. Kontrolujem kontakt so svetom, naplánujem zajtrajší deň a dobíjam všetku elektroniku. Na pár minútiek aj zavriem oči. Zobudím sa práve včas. Idem na večeru, kde sa poriadne nasýtim dobrotami z honosných švédskych stolov.
Ešte chvíľku posedím a pozorujem ľudí. Stále mi nejde do hlavy, prečo si toľko jedla naberajú a 70% z toho nechávajú na tanieri. Na toto plytvanie jedlom raz ľudstvo doplatí...
Presúvam sa na izbu, nastavujem budík a sladko zaspávam s úsmevom na perách. Zajtra chcem zdolať ďalšiu métu – najsevernejší bod ČR. Ako to tam bude vyzerať? Koho tam stretnem? Uvidím, čo mi zajtrajšok prinesie...
Brú.
Poznámka: Ak sa ti páčil článok, tak nezabudni zvýšiť karmu. (klikni na zdvihnutý palec pod článkom). Na základe spätnej väzby budem vedieť, či pokračovať v písaní príbehov tohto výletu.
