Informácie o dennej etape :
Dátum : 4.7.2018 (streda)
Pohorie : Děčínská vrchovina, NP České Švýcarsko
Trasa : Zelený Kříž (po asfaltke) > Mikulášovice (ž) > Hančův vrch-rozc. (m) > Kostelní stezka-rozc. (z) > Bílý potok (ž) > Zadní Doubice-Brtnický most (m) > Panenská jedle (z – Jankova cesta) > Zadní Jetřichovice (z) > Mezní Louka
Garmin : https://connect.garmin.com/modern/activity/2825543217
Vzdialenosť / Prevýšenie / Čas : 29,52 km / 1041m / 8,00 hod.
K pamätníku pochodu smrti 1945
Chata starých materí. Útulná izbička je podomácky zariadená. Je vidieť, že je užívaná s láskou a pohodou. Množstvo drobností a vecičiek, ktoré dávajú význam iba domácim mi padnú do oka hneď ako sa zobudím. Spalo sa dobre. Sadnem si na posteľ a kontrolujem svoje veci. Pomaličky a dôkladne ich ukladám do batohu.
Zbalený sa presuniem do kuchyne o poschodie nižšie. Spravím si rýchle raňajky, ktoré zapijem kávou od pani domácej. V žalúdku sa mi rozlieva teplo a rozmýšľam nad nastávajúcim dňom. Tak dnes to príde... vrátim sa na miesta, ktoré som navštívil pred tridsiatimi rokmi. Bolo mi krásnych „násť rokov“. Na Mezní Louke sme zažívali s naším turistickým oddielom krásne príhody v ešte krajšom prostredí. Vedúci nás preháňal po kopcoch a my sme sa cítili ako kamzíky na pieskovcových bralách. Život bol „gombičkou“...
Je čas začať kráčať naprieč novým dobrodružstvám. Vychádzam pred chatku, kde sa lúčim s domácimi a aj so štvornohými kamoškami. Posledný pohľad na chalúpku, ktorá mi poskytla maximálny komfort a robím prvé kroky smerom k dnešnému cieľu...
Moje prvé kroky dnešného dňa vedú po neznačených chodníčkoch. Verím, že sa nimi prepletiem až do centra neďalekej dedinky Mikulášovičky. Chodníčky sa postupne menia na chodníky a tie zase na cestu, ktorá ma bezpečne vedie až do centra obce. Vládne tu ospalé ráno. Je tesne po 7:00 hod. a život dediny je ešte kľudný a pomalý. Uprostred dediny križujem asfaltku, ktorá spája obce Brtníky a Vilémov. Hľadám žltú značku, ktorá ma vyvedie z obce okolo kúpaliska až na neďaleké lúky.
Prechádzam oblasťou CHKO Labské pískovce. Ako názov tejto chránenej krajinnej oblasti napovedá, tak sa nezadržateľne blížim k rieke Labe. Spoločnosť mi robia majestátne pieskovcové skaly a bralá. Užívam si cestu na slniečku a obdivujem pokojný ráz krajiny. Je pokrytá lúkami, ktoré dokresľujú hrdo týčiace sa lesy.
Na rázcestí Hančův vrch presedlávam na modrú značku. Je tiež známa ako Vápenná cesta.
Tou sa dostanem až k rázcestiu Kostelní stezka, kde opäť mením sledovanú značku na zelenú. Príjemný lesný chodník ma vedie až k samotnej hranici s Nemeckom. Prekračujem Bílý potok, ktorý tvorí hraničnú čiaru medzi Českou republikou a Nemeckom. Chodníkom idem chvíľku aj po nemeckom území. Je to príjemná zvážnica, ktorú určite miestni obyvatelia využívajú aj na športové vyžitie na bicykli. Tu už je žltá nemecká značka, ktorá kopíruje Bílý potok a ponúka pohľad na okolitú krajinu. Krásne údolie. Na jednej strane sa hrdo týči Skalní věž Bílého potoka a na druhej strane zase Benedikstein (416 m n.m.). Kráčam v objatí skál ukrývajúcich množstvo tajomstiev. Je tu schované množstvo jaskýň, skalných brál a výhliadok. Na absolvovanie všetkých ponúkaných krás by bolo potrebné stráviť tu niekoľko mesiacov. Smutne obchádzam Vosí vyhlídku a aj Tyrolskú jaskyňu. No o to viac si užívam pohľad na skalné veže Tři stoly, Poradní skála, Sněhová královna, alebo Vodník. Cítim sa ako v rozprávke...
Prichádzam k rázcestiu Zadní Doubnice – Brtnický most. Tu ma však krása okolia na chvíľku stiahne mimo plánovanej cesty. Kráčam po nesprávnej strane potoka Křinice. Svoj omyl si uvedomím až pri obydlí, kde domáci konverzujú v nemčine. Vraciam sa k rázcestiu a začínam sledovať správnu – modrú značku. Tá ma vedie priamo do srdca NP České Švýcarsko. Táto modrá značka je zároveň aj cyklo-chodníkom Křinická, na ktorej stretnem opäť zopár účastníkov pretekov 1000 míľ.
Pri hraničnom moste odbieham k pamätníku pochodu smrti 1945. Na tomto mieste zavraždili stráže SS osem väzňov pri pochode smrti z tábora Schwarzheide (pobočka Sachsenhausenu) cez Sebnitz do Krásnej Lípy a potom do Terezína. Na cestu smrti vyrazilo okolo 600 väzňov, ale do miesta určenia z nich prišla len polovica. Česť ich pamiatke.
Do srdca NP České Švýcarsko – Mezní Louka
Chvíľku rozmýšľam na nezmyselnosťou poslednej vojny a vraciam sa späť na svoju cestu. Modrá značka sa vlní. Raz stúpa a raz klesá. Kľukatí sa ako had v tráve. Ponúka stále nové a nové prekvapenia, čo sa potvrdí za najbližšou zákrutou.
Objavuje sa Vlčí deska. Vznik tejto tabule sa datuje až k roku 1640 a je na nej zaznamenané:
Jméno moje bylo lesní Grohmann Jan, ja za svého mládí jsem byl v těchto lesích znám.
Když jsem jednou tudy svoji cestu zvolil, nenadále zde pod skalou dva vlky jsem skolil. Posléze i na mne smrtka ukázala a z tohto světa pryč mě vzala.
Kdokolyv se kolem této skály budeš ubírati, řekni: Bože, rač mé duši odpočinek dáti!
Stalo se léta Páně 1640
A tak s myšlienkou na pominuteľnosť sa snažím každým pórom svojho tela vnímať krásu prírody. Modrá značka sa kľukatí a lemuje ju množstvo krásnych skalných brál a veží... K dispozícii sú tu aj altánky na sedenie, aj Hadí prameň, kde je možné doplniť si zásoby vody.
Cesta sa točí až k odbočke Černá brána, kde prekročím Červený potok. Strážcami brány sú skalné veže Strážce Mostků a Věž Mostkového dolu. Stúpam. Síce relatívne mierne, ale vytrvalo až ku križovatke Panenská jedle. Na vrchole ale strácam smer. Opäť som nepozorný a omylom pokračujem po modrej značke namiesto po zelenej. Týmto smerom by som sa dostal ďaleko mimo cieľa dnešnej etapy, a tak mi neostáva nič iné, ako sa otočiť a vrátiť sa späť.
Chytám sa správnej farby značky a po Jankovej ceste sa štverám na Jankův kopec (348 m n.m.). Čo som nastúpal, tak to teraz postupne klesám až k besiedke a hraničnému prechodu Zadní Jetřichovice. Tu je čas dať si oddych. Vyzúvam topánky a vystavujem tvár slnku.
Oddych mi dobre padol. Ponožky a aj topánky sa presušili. Do konca dnešnej etapy to už nemám ďaleko. Teším sa na studený zlatý mok ako aj na nejakú teplú polievočku. Nahadzujem batoh na chrbát a cez dolinu Hluboký důl sa príjemnou cestou dostávam do cieľa dnešného dňa na Mezní Louku.
Otvára sa les a objavuje sa môj vytúžený cieľ. Ostal som ale šokovaný. Po ceste som dnes stretol len pár ľudí. No tu sa to ľuďmi hmýri. Nájsť si miesto pri stole v jednej z reštaurácií je nekonečne zložité. Spomienky spred tridsiatich rokov sú preč. Vtedy to tu bola kľudná lokalita, kde sa prechádzali len turisti. Teraz je tu plno áut a celý priestor je plný výletníkov.
Horko-ťažko nájdem miesto na sedenie. Ceny sú vysoké. Nič za ľudovú cenu tu nenájdem, tak si dávam iba polievku a jedno pivko. Moje myšlienky sa už zapodievajú otázkou, kde budem spať. Plán bol prespať v kempe. Kemp sa zmenil na honosné chaty. Ostali tu síce pôvodné malé domčeky, ale ako mi slečna na recepcii vysvetlila, tie na ubytovanie neposkytujú. Majú azbestovú strechu, tak sú zavreté a chátrajú. Zháňam iné ubytovanie, ale začali prázdniny. Beznádejne vypredané.
A tak padlo rozhodnutie. Dnes spím vonku. Rozkladám sa pod strechou chaty, ktorú neprenajímajú. Strieška mi ponúka ochranu pred rannou rosou. Neďaleko sú sprchy a záchody. Postupne mi padajú viečka a zaspávam s myšlienkou na zajtrajšiu dominantu tohto prostredia – Pravčickú bránu.
Brú.
Poznámka: Ak sa ti páčil článok, tak nezabudni zvýšiť karmu. (klikni na zdvihnutý palec pod článkom). Na základe spätnej väzby budem vedieť, či pokračovať v písaní príbehov tohto výletu.
