Dátum: 6.1.2019
Zoznam dosiahnutých vrcholov
Cesta na miesto stretnutia
Začal sa nový kalendárny rok 2019. Prejedený po sviatkoch volím najlepší liek – prechádzku po horách. Pôvodný plán s výšľapom na Kráľovú hoľu nevyšiel. Posledné dni sa nad Európou vybláznili snehové mraky, a tak cesta na „Kráľovku“ je zarúbaná. Vlastne zasnežená. Je vyhlásený 4. stupeň lavínového nebezpečenstva. Zdravý rozum víťazí nad chuťou.
Vyhľadávam náhradnú alternatívu. Tú mi ponúka rovnaká skupina „šialencov“. Na nemenovanej sociálne sieti (f v modrom rámčeku) už dlhšiu dobu sledujem skupinu „Parťák na hory“. Je to partia ľudí, čo radi behajú po kopcoch a nie vždy majú na tieto výlety spriaznenú dušu. Zvlášť aktívna je skupina „Klobáskari on tour“. Využívam ich ponuku na túru na najvyšší vrch Považského Inovca – na Inovec (1046,6 m n.m.)
Ráno mi zvoní budík 4:36 hod. Neochotne opúšťam teplo postele a presúvam sa do kuchyne, kde si chystám „životabudič“ v podobe kávy. V obývačke nahádžem do batohu všetko, čo by som na výlete mohol potrebovať. Posledné dni na Slovensku vládne pani „snehová metelica“, a preto k suchým veciam na prezlečenie pridávam aj mačky (stúpacie železá) a paličky. Návleky, rukavice, čiapka, buffka sú v tomto ročnom období samozrejmosťou.
Bežím na trolejbus, ktorý ma za mierneho bzučania trolejov vezie až na hlavnú železničnú stanicu. Je iba tesne pred 6:00. Stanica zíva prázdnotou. Ľudia si užívajú posledné dni voľna pred začiatkom tohtoročného pracovného úsilia. Lístok do Trenčína si kupujem bez čakania. Chladným podchodom sa dostanem na perón 3. Tu už je pristavený oceľový tátoš smerujúci do Košíc. Vyberám si prázdne kupé, kde zložím svoje telo aj veci. Čakám ešte pár minút a vlak sa so škripotom rozbieha.
Pôvodný plán zdriemnuť si vo vlaku zlikvidujú moji spolucestujúci. Trojica Rómov, ktorí si do kupé prisadli tesne po tom, čo sa pohol vlak. Jeden nahlas počúva hudbu z mobilu. Hudbe konkuruje hlasný chrapot ďalšieho spolucestujúceho. Tretieho ani nevnímam, lebo prvé dva zdroje hluku prehlušujú úplne všetko...
Konečne Nové mesto nad Váhom. Čakám ešte na tunel a za ním sa balím, obliekam a opúšťam kupé. Čakám pri dverách pokiaľ vlak nezastaví na vlakovej stanici Trenčín. Cesta trvala 1:20 hod.. Moje nohy sa už tešia na brodenie sa v snehu.
Vestibul stanice prechádzam bez zastavenia. Pred stanicou hľadám nástupište č.10 odkiaľ má ísť autobus do Mníchovej Lehoty. Na zastávke už čaká asi 5 turistov. Do odchodu je ešte 20 minút. Postupne sa k nám pridávajú ďalší turisti. Prichádza autobus. Konečne. Už nás tu stojí okolo 40.
Slušne „naložený“ autobus odchádza presne, o 8:00 hod. Na ďalších zastávkach pohltí ešte raz toľko pasažierov. Je naplnený až na prasknutie. 98% sú z toho turisti. Trošku sa hrozím toho, aká to bude „masovka“. Všetci vystupujeme na železničnej stanici Mníchova Lehota. Väčšina však odchádza našťastie opačným smerom.
Kráčam k motorestu Radar, kde sa začínajú formovať „Parťáci na hory“.
Na Inovec
Plánovaný odchod o 8:30 sme nedodržali. Prešľapujeme v menších aj väčších skupinkách. Pobehuje tu aj niekoľko psov, ktorí nám budú robiť doprovod. Hlavný organizátor skupiny (z Klobáskari on tour) nás všetkých obieha, zoznamuje sa s každým a častuje nás bylinkovým nápojom (becherovka). Nikto tu nešetrí úsmevom a všetci sa tešíme, kedy konečne vyrazíme. Čakáme zhruba do 9:00 hod., kedy zaznie neoficiálny povel „Vpred!“.
Vyrážame po zelenej značke. Nie je tu veľa snehu a aj ten je dobre udupaný. Mierne stúpame. Začínajú sa tvoriť menšie skupinky. Postupne kolujú „ploskačky“, ktoré ponúkajú rôznorodé „veselé nápoje“. A už sme pri smerovníku, na ktorom svieti „INOVEC“. Tu poniektorí nasadzujú mačky a vyberajú paličky.
Prvý briežok bol krátky, ale o to klzkejší. Po jeho prekonaní postupujeme po vrstevnici a preliezame / podliezame niekoľko spadnutých stromov. Ohromná zábava je hádzať jednému zo psov drevá. On ich vzorne aportuje.
Takto nám ubieha cesta až kým neprejdeme Sviniansky potok. Klesáme k nemu šmykľavým terénom. Zástup ľudí sa natiahne až niekoľko desiatok metrov. Po jeho prekonaní stále stúpame. Môj dych sa zrýchľuje. Pohybujem sa v popredí stúpajúceho hada a dôkladne sledujem jeho vlnenie.
Dostávame sa na križovatku Nad krásnou dolinou. To križujeme asfaltku, ktorá vedie až na Inoveckú chatu. Tentokrát ju však prebehneme a naďalej stúpame po zvážnici. Tá už stúpa mierne. Snehu pribúda. Je mierne primrznuté a je potrebné si dať pozor na každý krok.
Prichádzame na križovatku Pod Válovom, kde sa napájame na asfaltku. Raz za čas musíme uhýbať autám, ktoré smerujú na Inoveckú chatu. To nám však na dobrej nálade neuberá. Teším sa však, keď z nej zídeme a po zvážnici sa vnoríme do lesa, ktorý vyzerá ako z rozprávky. Všetko je krásne biele a vládne tu kľud a pokoj. Prichádzame k pamätnej tabuli Františka Rozvadského, ktorý žil na týchto miestach ako pustovník. Kráčame ešte asi 250m pokiaľ neprídeme na ďalšiu križovatku, Sedlo Jarabský vrch. Tu sa opäť napájame na asfalt, ktorým sa dostaneme až k Inoveckej chate.
Dávame si chvíľku oddych. Poniektorí navštívia aj útroby útulnej chaty, ale ja ostávam vonku. Som rozhodnutý sa občerstviť až po zdolaní vrcholu.
Po pár minútach sa dávame opäť do pohybu. Stúpame po zjazdovke mimo značky. Môj tep sa patrične zrýchľuje zároveň s nadobúdaním vyššej nadmorskej výšky.
Znova sa čakáme na vrchu zjazdovky. Tu už celkom nepríjemne fúka a na pokožke cítim, že sme na skutočných horách. Po krátkom oddychu pokračujeme ďalej po neznačenom chodníku smerom k vrcholu. Po chvíľke sa napájame na červenú značku, ktorá nás cez krajinu pána Mrázika vedie až k vytúženému cieľu.
Z hmly sa naraz pred nami vynorí vyhliadková veža. Pri nej je vybudované krásne oddychové miesto s prístreškom a pamätným krížom.
Štverám sa na vyhliadkovú vežu, ktorá je pokrytá namrznutým snehom a ľadom. Tá ponúka vďaka počasiu iba obmedzený výhľad. To však nevadí. Krajine dominujú krásne zasnežené stromy, ktoré vytvárajú vyslovene rozprávkovú krajinu.
Je tu chladno a vietor robí svoje. Je mi zima. Hore sa dlho nezdržiavam a zbieham naspäť dole k ostatným parťákom. Chvíľku spolu hodujeme. Podávajú sa rôzne „šmakociny“ z domácich páleníc, ale aj teplý čaj a zlatý mok. „Spoločná fotka!“ – zavelí organizátor výpravy. Vyberá vlajky svojho „klubu“ a my sa vzorne postavíme do polkruhu.
Na Inoveckú chatu a domov
Je chladno, a tak je čas nabrať smer vykúrená chata a obed. Cestu dole si užívame každý po svojom. Cez les ideme ako húsatká, ale po dosiahnutí vrcholu zjazdovky každý klesá po svojom. Niekto po „rici“, niekto po nohách a niekto na „sáčkoch“. Rozhodne však nikomu nechýba úsmev a dobrá nálada. Rýchly pohyb nás zohrial a ani sme sa nenazdali a sme pri Inoveckej chate. Tu sa delíme na dve skupiny, lebo v hlavnej chate je plno. Každý sa občerstvuje podľa seba. Ja si dám teplú kapustnicu, ktorú zalievam jedným oroseným. To všetko v spoločnosti príjemných ľudí. Rozprávame sa o tom, čo sme prežili a čo ďalšie plánujeme v tomto roku.
Opúšťame chatu. Cesta späť je až po Sedlo Jarabský vrch rovnaká, len v opačnom klesajúcom garde. Tu sa však rozhodneme pre červenú značku až k miestu, odkiaľ sme ráno vyrazili. Chodník vedie po zvážnici a ponúka nám dobré výhľady na Trenčín a jeho blízke okolie.
Táto cesta sa mi zdá dlhšia. Možno aj preto, lebo nechcem aby dnešná akcia skončila. Koniec je však neúprosný. Objavujeme sa pri motoreste Radar, kde prijímam ponuku na odvoz do Bratislavy v spoločnosti ďalších parťákov. Ubehlo to rýchlo. A sme v rodnej Bratislave. Ďakujem parťákom na hory (zvlášť organizátorom Klobáskari on tour) za krásne strávený deň.
