Privítanie medzi dverami, bozky na líce, usadenie dospelých v obývačke, slané a sladké keksy...vnímam v spomienke, ako pozadie scény...
Manželka s prirodzenosťou ženy, sa ujíma menšieho, dievčensky usmiateho, po štyroch nevídane vrtkého Vilka, ktorý asi mal byť dievčatkom... Potrebuje k veselému vytŕčaniu dvoch mohutných predných zubov, zjemnelý ženský hlas a iba kamarádsky ohrozuje všetko na dosah svojich krátkych ručičiek...
Arti, je moja parketa ! Nezbedný od vstupu do bytu ! Nepočúva príkazy mamy ani otca, ako odtrhnutý sa preženie ďalej cez chodbu, zakopáva o koberček na zemi a svoje zvršky cestou strháva rukami na podlahu... Konečne je vo väčšom priestore kuchyne, spojenej s obývačkou... Tu naplno rozvíja svoj záujem o všetko, čo len trochu stojí za uchopenie rukami, alebo sa dostane do snímaného koridoru jeho očí... Malá, ale nebezpečná delová guľa, tesne pred explóziou... Nepomáhajú napomínania ani vyhrážky, keď hrozí od neho ďalší nový atómový útok ! V očiach detí, je miesto a rozloženie vecí okolo seba, úplne odlišné od čudného poriadku dospelých... A trvajú na takom, aj za cenu bytky...
Nezdržali sa ani hodinku... Keď po výmene zasranej plienky u Vilka, spratali do tašky cestovný servis a pijatiku na cestu, boli sme vonku a lúčili sa hlavne s vyškerencami v detských sedačkách na zadnom sedadle auta.
Po návrate dnu, zostalo iba málo z predchádzajúcej atmosféry... Artim zlomený muchár, rozbitý pohár, zdemolované torzo hračky - traktora, rozsypané chrumky, čiapka...a úžasné ticho po jeho kriku, v hrozne prázdnom byte... Už sa teším, kedy si zas podáme ruky v očakávaní nových bojov, teraz už s trojicou bratov...
