Pretože väčšina záhrad na predmestí, okolo starého mlyna (domu hrôzy, ako rarita mesta...), bola už naším dorastom navštívená, táto zostávala čudnou výnimkou...
Po zotmení som šiel sám. Cez zarastený garád, pomedzi lopúchy a lobodu do pása, som sa zachytil chatrného plôtika. Pŕhľava vzrastom súperiaca s výškou plota, splnila svoje poslanie aj na mojom nekrytom tele. Drevená, na vrchu zašpicatená latka, s praskotom zostala vo dvoje, no hrdzavé klince ju nepustili, - druhá vydržala. Musel som nad špinavý, plesňou a prachom pokrytý plot, do neošetrovanej koruny stromu, ktorý pichal ako ostnatý drôt... Slivky som pchal za tričko z vrchu, keď...!
Z tmy, do biedneho svetla neónky (dovtedy vypadávala a bzučala ako čmeľ !), vyskočili s rachotom dvaja, zostali pod nízkym stromom, ktorý ma zvieral konármi, ako emigranta na západnej hranici v šesťdesiatom ôsmom... Obaja v bielych, rozgajdaných tielkach, do pása vnorení do "džungľového" porastu buriny. Starší v predu, oboma rukami držal vo výške pŕs hrdzavú sekerku -ako na obranu...! Zízal mi do očí, krátke fúziky pod nosom, pot na čele a funí hlasno vzrušením z podareného lovu...
"To co ty,- kradoš...?!",- tohoto som nepoznal... Za ním sa vytŕčal škeriaci Lepo, tak sme ho volali, môj rovesník. Aj keď som trochu počítal s "pochopením známeho" a teda nižší trest nekončiaci hneď "smrťou", nezmohol som sa na slovo... Pocit odovzdanej bezmocnosti, ako žaby, pred hadími očami tesne pred - ham !... Tak som to vnímal a - trápnosť - dovtedy neprichyteného zbojníka... A strom ma držal, ako napustený elektrinou...!
"Zaraz ucekaj, - bo neručim za sebe...!" skričal starší. Ani neviem, ako sa rozostúpili konáre a vypľuli ma do pŕhľavi v garáde pred plotom... Ešte som si uvedomil, asi východniar... Na druhý deň som si bol pozrieť pováľanú burinu v exponovanom mieste, slivky už neboli také vábivé ! Lepo v škole vysvetlil s výsmechom, že slivky príde pobrať majiteľ záhrady, ktorú majú strážiť zato, že tam bývajú...
