Hlasno dichčí od rozčúlenia a vrcholného sklamania, či aj takto môžu s človekom... Na spýtavé pohľady na chodbe sediacich, ako následníkov ňou absolvovanej "tortúry", cíti povinnosť odpovedať úchytkom:
"To snáď ani nie je pravda, asi sa aj týto zbláznili, čo ešte odomňa chcú ..!?"
Mňa hneď napadne aspoň päť podobných osobných zážitkov, ktorým som bol svedkom v kratšom minulom období a žasnem nad podobnosťou situácie... Pravdaže na iných miestach našej slobodnej vlasti /na polícii, obecnom úrade, úradoch práce,.../.
"Jánošíka na nich !!", akoby všetkým naraz blyslo v mysliach....
Alebo, čítam, koľko dostal za prestup do iného futbalového mužstva,/futbalista, hokejista, či iný ...ista,/, koľko "vybral" spevák, či skupina známa svojím pseudorepertoárom, za hodinové predstavenie /to ich trénovanie a skúšky museli predtým asi trvať bez odmeny niekoľko desaťročí, s ohľadom na platy v iných dôležitejších odboroch/.
Viem, že ide o dobrovoľnosť, slobodu v rozhodovaní, či dám toľké peniaze za to, alebo nie. Ale kto dá z toho, čo u 50% obyvateľstva je len na reprodukciu prežitia a zúčastňovania sa na každodennom pracovnom procese...?!
"Jánošíka na nich, u tých by sa nabalil...!" Áno, hry genofondu sú prapodivné, ale žeby Jánošík /pravda, tak ako ho poznáme z diel kinematografie a románu /, bol aj vomne, v tebe, v mužoch, ženách, nielen v ďeťoch..? (Tam sú prejavy najvýraznejšie.) Derie sa z nás niekedy viac, inokedy len ako bledá spomienka zúčtovania s bohorovným manierom tých dnešných pánov a stolíc...
