To, čo ľudské mláďa najviac zaujíma z lekárskej vedy, je prirodzená zvedavosť na anatómiu ľudského tela, najimä u opačného pohlavia. Dá sa to deťom zistiť pri hrách, veľmi ľahko utajene, aj neskryte. Dvere k tomu im otvára aj rodič, pri oslavných ódach na doktorov, hlavne ak je odkázaný na nich niekto z blízkych...
Lekára som v mladosti potreboval hlavne na likvidáciu kokov v krku pri občasných angínach. Tak raz do roka. Inak aj rezné rany sme si všetci liečili naturálne, za pomoci ľudového liečiteľstva pomerne úspešne. Teraz sa mi zdá, že ma častejšie potreboval on, ako ja jeho, na všelijaké povinné vyšetrenia a očkovania... Iba raz bol lepší ako boh. Potvrdil v mojom vedomí opodstatnenosť jeho prirodzeného rešpektu v ambulancii.
Martin už chodil do školy, ja som sa chystal v jeseň. Držali sme sa okolo krkov a spievali na celé predmestie:
"My sme dvaja kamaráti, my pijeme rum a do gatí bum !". Tackali sme sa, tak ako mnoho známych, keď bývala výplata. Niekoľko opakovaní tejto odrhovačky medzi nami, vždy končilo pádom na zem... Až dovtedy, kým Martin nedrisol riťou na rozbité dno fľaše... Hneď som bol v lekárskom zákroku ! On nemohol, zostal na štyroch a ryčal ani tur, keď som mu najprv - vyťahoval črep zo zadku...To mal nohavice ešte natiahnuté...Tej krvi čo bolo, a nedala sa zastaviť ani košeľou ! Zo strachu, viny a nemohúcnosti som ušiel domov, bez košele... Nechal som ho tam s holým zadkom, na štyroch a skrvaveného...Myslel som, že umrel !
Až večer som sa odvážil pred ich dvere vo mlyne, kde bývali. Tmolil sa tam, čaptal, ale žil...
No moje zlyhanie v úlohe prvej pomoci pre kamaráta, malo pre mňa nemenné rozhodnutie v ďalšom profesionálnom živote. Lekárom už nikdy...!
