Po pár rokoch sa situácia zmenila. Mám prácu, ktorá ma baví, tým pádom mám aj peniaze na živobytie, aké - také sú, nie je ich veľa, ale som rád, že patrím medzi tých šťastných ľudí, pre ktorých je práca aj záľubou a aj motivujúcim faktorom do ďalších dní.
Tiež som si zaobstaral mobily na komunikáciu, pre istotu dva, aby som bol v dosahu...
Pred dvoma rokmi som spoznal jedno úžasné dievča, moju Moniku, s ktorou som nesmierne šťastný.
No a tento rok som si kúpil auto. Staršie, ale je moje.
Pomenoval som ho PIPO. Je to starší Peugeot 309, r.v. 1990, 1,4 benzín, najazdené 200.000 km, vo veľmi dobrom stave.
Tak som teda plne mobilný. Auto dáva človeku slobodu. Je to síce náročné na financie (hlavne drobné opravy a najmä ten neskutočne drahý benzín), ale stojí to za to.
Keďže chodím externe na VŠ, už sme ho boli otestovať dvakrát v Nitre. Jazdí výborne, som veľmi spokojný.
A toto je náš PIPO v plnej kráse.
