Idem opäť od priateľky. Tentokrát už skôr, čo keď autobus pôjde skôr, zase bežať, hmm, tak to nie. Čakám na zastávke. Sám, ako vždy doteraz. Uvažujem nad tým, že som tu na blogu zverejnil príbeh o vodičoch SAD. Čo keď to niektorý z nich čítal? Čo by sa mohlo stať? V hlave sa mi vynárajú myšlienky, napríklad vodič ma odmietne vziať, bude chodiť skôr, nezastaví mi na zastávke. Zrazu vidím svetlá prichádzajúceho autobusu. Je 23.16. Presne, na minútu. Nastupujem do autobusu a pýtam si lístok. Vodič naťuká do pokladne a vydáva mi lístok. Potom na mňa pozrie a pýta sa: „Tak dnes ideme presne?“Jediné slová, na ktoré som sa zmohol boli: „Áno, dnes áno!“Sadám si na miesto. Znejú mi slová Mariána Čekovského: Čo sa robí, to nechápem sám...Vodič ide presne podľa cestovného poriadku. Na zastávke, kde vystupujem, zvyčajne zastavil pri kraji cesty. Tentokrát vyšiel tých 30 metrov na zastávku. Odchádza tiež presne. Zdá sa, že hlavný dispečer mal pohovor s týmto vodičom a moje slová padli na úrodnú pôdu.Ja ako človek nechcem byť v pozícii sťažovateľa, radšej situáciu riešim diskusiou. Ale po viacerých skúsenostiach viem, že diskutovať s vodičom autobusu sa buď nedá, resp. neoplatí. Odvtedy som išiel týmto spojom viackrát. Vodiči tam boli traja, ale všetci chodia presne. Tak, ako majú. A tak to má byť. ...kázeň musí být, tak je to správne, dovolte mi odejít...(neviem, či Černí baroni alebo Tankový prapor)
