Ad: Otvorený list kňazov Rímsko – katolíckej cirkvi (RCC) masmédiám na Slovensku

Autori týchto príspevkov sa zameriavajú na predstaviteľov cirkvi, útočia na nich, bez širšieho videnia problému s cieľom zvýšiť náklad predaja ich periodika a zároveň aj zisk. Mnohí z týchto autorov nemajú ani najmenšie informácie o fungovaní miestnych cirkevných komunít, o pôsobení kňazov vo farnostiach, v mestách, v obciach, či už v iných ištitúciach a na rôznych pozíciách. Píšu o probléme, pričom nepoznajú túto oblasť, nemajú vedomosti a znalosti o Cirkvi a jej fungovaní. Pri písaní článkov sa neprihliada na to, že mnohí kňazi, ktorí si dobrovoľne vybrali toto povolanie (podotýkam nie zamestnanie) sa starajú vzorne o svojich veriacich, robia kus obrovskej práce na poli kultúrnom, spoločenskom, pracujú s deťmi, mládežou, všetkými veriacimi, častokrát aj pre dobro tých, ktorí nie sú veriaci... Za minulého režimu mnohí kňazi za túto svoju činnosť boli perzekvovaní a prenasledovaní. V dnešnej dobe zase mnohí prinášajú do rodín povzbudenie do života, riešia zložité životné situácie a problémy (v mnohých prípadoch nahrádzajú psychológa, či lekára), odchádzajú pracovať na misie, za bezdomovcami, väzňami, atď...Prečo sa mnohé média zameriavajú iba na šírenie negativizmu, myslím si, že naša spoločnosť je už presýtená samými problémami, riešením ťažkostí, ako vlastne prežiť v dnešnej ťaživej ekonomickej situácii. Prečo nehľadíme viac na to dobré, ako na to zlé? Mená ako Srholec, Kuffa, Vojenčiak, a mnohé, mnohé iné zostávajú často v zabudnutí.Namiesto objektivity a novinárskej etiky sa presadzuje osobná popularita novinárov, vzostup nákladovosti periodika a jeho predaja. Jednostranne zamerané články vyslovene znevažujú prácu tých, ktorí svoje povolanie berú so všetkou vážnosťou a zodpovednosťou. Treba však podotknúť, že občas sa nájde aj seriózny článok na túto tému, je to však výnimka. Každú inštitúciu, takisto Cirkev tvoria ľudia, ktorí robia chyby. Aj viacerí kňazi, to treba otvorene priznať, robia chyby. Najviac vidno tie najzákladnejšie, tie, ktorými porušujú Kódex kánonického práva, ktorým sú viazaní. Ide najmä o celibát. Kódex jasne hovorí, že riadne vysvätený kňaz je povinný dodržiavať celibát, tento sľub berie na seba dobrovoľne. V Katechizme katolíckej cirkvi, článok 1579 sa píše: „Všetci vysvätení služobníci Latinskej cirkvi, okrem trvalých diakonov, sa normálne vyberajú spomedzi veriacich mužov, ktorí sú slobodní a CHCÚ dodržiavať celibát. Sú povolaní, aby sa s nerozdeleným srdcom zasvätili Pánovi a jeho veciam, a teda sa celí oddávajú Bohu a ľuďom. Celibát je znakom tohto nového života...“Ak sa však zistí, že kňaz porušil záväzok celibátu, v zmysle kódexu je postihnuteľný svojím nadriadeným, v tomto prípade svojím diecéznym biskupom. Ako sa v uvedenom otvorenom liste píše, väčšina slovenskej spoločnosti sa prihlásila ku katolíckemu vierovyznaniu, k príslušnosti k Rímsko –katolíckej cirkvi, prijíma jednotlivé pády a zlyhania kňazov veľmi tendenčne, okamžite posudzuje aj ostatných kňazov podľa merítka tohto kňaza, ktorý v tomto smere zlyhal. Automaticky sa v našej spoločnosti presadzuje názor, že všetci kňazi sú rovnakí...Skôr však treba odsúdiť to zlo, ktoré bolo spáchané, ako človeka, ktorý ho vykonal. O jeho vine nech rozhodnú kompetentní ľudia. Na strane jednej títo veriaci chodia do kostolov, hlásia sa ku katolíckej viere, avšak na strane druhej si doslova „zgustnú“ na nejakom škandále, ktorý sa týka Cirkvi a kňazov. Nechcem tým povedať, že o týchto veciach sa má mlčať, treba o nich otvorene hovoriť, ale konštruktívne, bez emócií, s nadhľadom, s poznaním širších okolností, nielen apriori kritizovať...Pre Cirkev je problém celibátu kňazov dosť ťaživý a bolestný, po nedávnych udalostiach v USA a Rakúsku sa začína otvorená diskusia o zrušení celibátu kňazov RCC. Každý má právo slobodne vyjadriť svoj názor na túto tému. Som katolík, veriaci a praktizujúci kresťan, medzi kňazmi mám veľa dobrých priateľov. Snažím sa k tejto téme pristupovať objektívne, z obidvoch strán. Často diskutujem na tému viera, náboženstvo, cirkev s mnohými, najmä neveriacimi a vysvetliť určité skutočnosti, prijímať názor aj z druhej strany. Vážim si každý zmysluplný názor a samozrejme aj kritiku, konštruktívnu, ktorá môže prinášať riešenie problému a situácie. Naozaj treba odsúdiť to zlé, čo človek vykonal, nie samotného človeka...Mne je takéhoto človeka iba ľúto, že urobil chybu, za ktorú bude niesť doživotné následky. Možno si časom uvedomí svoju chybu a bude sa ju snažiť napraviť...Každý má právo na druhú šancu.Priznať chybu nie je slabosťou, práve naopak, je to gesto zodpovedného a uvedomelého človeka, ktorý uvažuje nad sebou samým, nad svojím konaním a správaním, na vzťahu voči svojmu okoliu.Preto súhlasím so znením tohto listu, ktorým títo kňazi zaslali týždenníku Markíza.Dúfam, že novinárska etika a schopnosť médií prezentovať ucelený pohľad na vec, nie tendenčnosť a preferovanie vyššieho zisku, či sledovanosti zvíťazí. Vyhnime sa preto jednostranným vyhláseniam a článkom, aby cieľom každého novinára bolo objektívne informovať ostatných...Otvorený list kňazov RCC, ako aj iné skutočnosti je možné nájsť na internetovej stránke Tlačovej kancelárie Konferencie biskupov Slovenska www.tkkbs.sk