Domino znova začína rozprávať, chodiť, pomaly sa rozpamätáva na to, čo bolo predtým, na ľudí, životné udalosti, tváre, mená. Mladý organizmus dokázal vybojovať aj tento ťažký boj. Pomaly a iste sa začína zmierovať s novou životnou pozíciou a situáciou. Nepoddáva sa, chce žiť ďalej naplno, tak, ako to bolo predtým, avšak teraz v rámci možností a obmedzení, ktoré mu umožňuje jeho zdravotný stav. Má hlavu plnú nových plánov a elánu. Ako pomaly dostavia rozostavaný dom, zariadi si tam svoju dielňu a ateliér, ako bude ďalším generáciam odovzdávať svoje skúsenosti. A ktovie, možno časom aj niečo tvoriť. Čaká ho dlhá a namáhavá cesta. On si však verí. S podporou rodiny, priateľov a známych sa mu časť plánov určite podarí naplniť. Do akej miery, to ukáže čas. V jednom z mnohých blogov som čítal, že život nie je čiernobiely, je farebný. V tomto príbehu je farebnosti až príliš. Všetko v živote má svoj zmysel a význam, my to však často nechápeme a pýtame sa: „PREČO JA?“ Asi sa nenašiel nikto, kto by to dokázal znášať tak, ako práve ja...Priateľu, stále sme s Tebou a veríme Ti. Nezabudni, že po najväčšej tme príde svitanie...ver, Dominik...
