Je piatok, 17.06. 2005 Všetci sa pomaly pripravovujú na ukončenie pracovnej doby, po nej sa už začína víkend. Posledné dni boli kritické. Nič sa nedarilo, samé negatívne správy, človek tajne v srdci dúfal, že aspoň niečo...niečo pozitívne by mohlo v tento deň prísť...Zrazu zvoní telefón. Zisťujem, že je to môj mobil. Kto mi asi tak môže volať???Pozriem na display a onemiem úžasom...Zdvíham telefón. Ozýva sa ženský hlas, ktorý ma pozdravil. Tá žena mi dala k telefónu niekoho... Niekoho, koho som nevidel a nepočul strašne dlho. Niekto, kto v posledných dňoch potreboval našu podporu. Áno, bol to DOMINIK. Ten známy hlas, ktorý bol vždy plný radosti a humoru. Z tohto hlasu bolo cítiť optimizmus a nádej. Trocha zlá artikulácia mi však vôbec neprekáža. Hovorí o tom, ako mu je. Ako pomaly prekonáva následky toho, čo prekonal. Jeho plány do budúcnosti sú smelé. Po krátkom rozhovore sa začínam spamätávať....Prežívam malý šok. Začínam si uvedomovať, čo sa stalo. To, v čo sme všetci tajne dúfali a verili, že sa stane. Utekám rýchlo do svojej kancelárie, zatváram dvere, aby som skryl svoje dojatie a slzy, ktoré skoro vyhŕkli na moju tvár....Malý dôkaz toho, že Boh existuje. Aj tú najjednoduchšiu a nepodstatnú vec môžeme premeniť na dar. Ja som v tento deň dostal veľký dar. Ďakujem DOMINO...Potešil si ma... ani nevieš ako.
